Rieka Lena sa nepochybne radí medzi jednu z najdôležitejších svetových vodných tokov. Prameniaca v horách neďaleko jazera Bajkal a ústiaca v Laptevovom mori, táto 4400 kilometrov dlhá masa vody a ľadu ročne dopraví do studeného arktického oceánu v priemere takmer 600 kubických kilometrov sladkej vody. Delta Leny, ktorá zaberá plochu vyše 30 tisíc štvorcových kilometrov a ktorá má šírku 400 kilometrov, sa považuje za vôbec najväčšiu riečnu deltu na svete. Šírka samotnej rieky dosahuje v niektorých miestach viac ako 20 kilometrov, čo znamená prítomnosť početných ostrovov. Lena je po väčšinu roka zamrznutá, ale počas troch letných mesiacov je navigovateľná loďami až k ústiu rieky.
Moja plavba na lodi Michail Svetlov začínala v Jakutsku, hlavnom meste provincie, ktorá dnes nesie meno Republika Sacha (bývalé Jakutsko), na zhruba 62. stupni severnej zemepisnej šírky. Bodom návratu potom bolo päťtisícové mestečko Tiksi na brehoch Laptevovho mora, na asi 71. stupni (v Európe by to bolo niekde na úrovni drobných ostrovov nachádzajúcich sa na extrémnom severe Nórska). Paradoxne sa však loď po vyplávaní z riečneho prístavu vydala najprv južným smerom – dôvodom bola totiž naša prvá plánovaná zastávka, ktorá sa konala pri známych Lenských pilieroch, 180 km plavby proti prúdu rieky.
Lenské piliere (rus. Ленские столбы, angl. Lena Pillars), sú vápencové stĺpy ťahajúce sa niekoľko kilometrov po pravej strane rieky Leny. Výšky pilierov sa pohybujú okolo 100 metrov, hoci najvyšší z nich dosahuje až 220 metrov. Celá oblasť je súčasťou prírodného parku a len malá časť je otvorená turistom, väčšina ktorých prichádza do týchto končín loďou. Niektoré miesta majú pekne upravené cestičky vedúce na vrch pilierov, odkiaľ sa dá obdivovať krása rieky Leny a okolitej prírody. Pre návštevníkov sú pripravené aj privítacie obrady Jakutov, oblečených v tradičných krojoch.
Po celodennej návšteve týchto nádherných končín sa naša loď otočila a vydala sa smerom na sever. O tri dni neskôr sme prekročili polárny kruh a krátko po tom sme sa ocitli v osade Žigansk, na ľavej strane rieky. Toto mestečko je domovom etnickej skupiny, ktorá sa volá Evenki. Tradične sa Evenkovia zaoberali lovom zvierat a rybolovom, pričom sa dokázali adaptovať a prežiť v týchto krutých zemepisných šírkach, kde teploty zostávajú hlboko pod nulou po väčšinu roka. Počas vlády Stalina bolo veľa Evenkov nasťahovaných do panelákov v umelo vytvorených mestečkách a prinútených pracovať v miestnych továrňach. Zanedbaný Žigansk bol práve jedným z takýchto miest. Pekný drevený kostolík a vydarené predstavenie miestnych amatérskych umelcov nám však všetkým urobilo radosť.
Bohužiaľ ani ďalšie dve mestečká na nás z estetického hľadiska nezapôsobili veľmi pozitívne. Kyusyur, nachádzajúci sa na 70. stupni severnej zemepisnej šírky a mestečko Tiksi o stupeň severnejšie, boli depresívne osady, s neudržovanými a rozpadávajúcimi sa panelákmi a továrňami, s neúhľadne rozvedeným potrubím a množstvom starých a hrdzavejúcich úžitkových vozidiel. V Tiksi sa nachádza ruská vojenská základňa, takže návšteva mesta si vyžadovala špeciálne povolenie (povinné dokonca aj pre ruských turistov), o ktoré bolo treba žiadať niekoľko mesiacov dopredu. Aj náš odvoz z lode do mesta sa konal v nepohodlných vojenských vozidlách, takže sme si trochu pripadali, ako keby nás viezli do gulagu a nie na turistickú exkurziu.
Tiksi, kde sme navštívili skromné múzeum a pár miestnych obchodov, nám pripadalo, ako zabudnuté v čase. Plagáty na budovách pripomínali ľuďom sté výročie boľševickej revolúcie, kým obchody ponúkali výlučne cezpultový predaj. Jedinou peknou budovou bol novopostavený pravoslávny kostol. Počasie nás však príjemne prekvapilo – napriek extrémnym zemepisným šírkam nás vítal krásny slnečný deň a teplota 21°C. Voda v mori zďaleka nebola taká teplá, ale napriek tomu som sa vykúpal – človek predsa nie je pri Laptevovom mori každý deň!
Naša plavba z Yakutska do Tiksi a späť trvala 14 dní. Okrem spomínaných mestečiek sme mali aj ďalšie zastávky. Jednou z nich bola návšteva rezervácie pre bizóny, kde sa z Kanady dopravené zvieratá akumulujú na sibírske prostredie (kedysi dávno bizóny naozaj na Sibíri žili, ale neskôr z neznámych dôvodov úplne vyhynuli) s cieľom ich postupne vypustiť do prírody. Taktiež sme navštívili jednu malú samotku, kde cez leto býva malá rybárska rodina. Mali sme aj viacero zastávok na neobývaných miestach, buď na brehoch Leny, či na jednom z riečnych ostrovov, kde sme si mohli rozhýbať nohy a nadýchať sa čistého sibírskeho vzduchu. Tam však bolo treba dávať pozor na malé krvilačné mušky, ktorých sa všade rojili miliardy a ktorých uštipnutie znamenalo nepríjemné svrbenie pokožky trvajúce vyše týždňa!
Naša posledná zastávka pred návratom do Jakutska sa konala v skanzene zvanom Družba, kde nám boli predstavené pôvodné domy a život Jakutov, ktorí v týchto končinách pobývali od dávnych časov. Neskôr do oblasti dorazili kozáci, ktorí priniesli slovanskú kultúru – ich domy, kostoly či stajne boli takisto súčasťou skanzenu, ktorý takto ponúkal zaujímavý kontrast medzi životmi dvoch radikálne odlišných národov. Oba však boli schopné prispôsobiť sa mrazivej klíme a dokázali v krutých podmienkach prežívať a prosperovať.
(Tento článok bol prečítaný 180 krát.)