Skip to content

Život na lodi Marion Dufresne

09 mája 2014 | Autor: Ladislav Bodnár | žiadne komentáre

Z 23 dní, ktoré trvala naša plavba k súostroviu Kerguelen a späť sme na pevnej zemi strávili len šesť dní, zvyšok na lodi. Marion Dufresne však nie je klasickou turistickou loďou. Najvyššou prioritou výpravy bolo dopraviť zásoby jedla a paliva na odľahlé ostrovy juhoindického oceánu, na druhom mieste boli vedecko-výskumné experimenty pracovníkov, hlavne francúzskeho polárneho inštitútu Paula Emila Victora (IPEV) a až potom sa myslelo na nás, platiacich turistov. Napriek tomu však musím povedať, že postarané bolo o nás veľmi dobre, z hľadiska komfortu na lodi a tiež čo sa týka programu počas plavby a aj potom na ostrovoch. Pomohlo aj to, že sme mali väčšinou dobré počasie; ako nám porozprával kapitán lode, stalo sa už, že turisti kvôli nepriaznivým poveternostným podmienkam nemohli vystúpiť ani na jednom z ostrovov. Takú smolu mala vraj aj jedna učiteľka z Réunionu, ktorá na tento výlet šetrila desať rokov, aby si svoje vysnívané Kergueleny mohla potom obzrieť len z diaľky, hoci boli na dosah ruky!

Marion Dufresne, Iles Crozet

Marion Dufresne kotviaca pri ostrove Ile de la Possession

Čo sa týka programu, tak každý deň doobedu sme mali prednášky a poobede dokumentárne filmy. V prvý deň plavby nám prednášal pán Pascal Bolot, ktorý je momentálne prefektom TAAF (čo je francúzska skratka pre južné a antarktické oblasti ktoré patria Francúzsku) a ktorý cestoval s nami. Fascinovalo ma, aké mal obrovské znalosti a úžasnú pamäť na čísla – pamätal si presnú rozlohu každého ostrova, vzdialenosti, počet tučniakov v každej kolónii a podobne. Počas plavby sme mali možnosť s ním aj večerať, pretože sa postupne takto zoznamoval s každým vedcom a turistom na lodi, čo bolo od neho sympatické. V druhý deň plavby nám zase prednášal Cédric Marteau, asi 35-ročný riaditeľ prírodnej rezervácie, ktorý na Kerguelenoch strávil tri roky. Bol úžasne zapálený a nadšený, keď nám rozprával o faune a flóre týchto ostrovov, o neuveriteľnej biodiverzite, ale aj o problémoch spôsobených ľuďmi, ktorí tam narobili spústu škôd počas posledných pár sto rokov – najmä tým, že tam priniesli nové druhy zvierat a rastlín, ktoré často vytlačili tie pôvodné a celkove zmenili ustálenú rovnováhu.

Ile Amsterdam

Pán Pascal Bolot, prefekt území, na ostrove Amsterdam

Okrem prednášok a dokumentov boli naše dni počas plavby vyplňované aj návštevami niektorých častí lode, kam sme normálne nemali prístup, napríklad kapitánskeho mostíka, kuchyne či motorových hál. Motory a generátory ma až tak nezaujímali, ale prednášky vedcov a expertov, ktorí s nami cestovali, boli väčšinou veľmi dobré. Spomeniem napríklad prednášku Thomasa, veľmi sympatickéh mladíka, ktorý sa zaoberá výskumom jedného druhu delfínov žíjúcom okolo Kerguelenov. Volá sa Commersonov delfín (Cephalorhynchus commersonii), je to menší druh, ktorý váži v priemere 85 kg, ale zato je veľmi rýchly a pekný, s čierno-bielym sfarbením. Thomas nám rozprával, v čom všetkom spočíva výskum a tiež nám premietal vlastné video brania vzoriek delfínej kože. Do delfínov strieľal lukom špeciálne upravený šíp, ktorý je na povraze a ktorý prinesie späť kúsok kože delfína. Ten sa potom analyzuje v laboratóriu. Okrem Kerguelenov, kde sa ich počet odhaduje len na 200 jednotlivcov, žijú tieto delfíny len na jednom ďalšom mieste – okolo mysu Horn na juhu Južnej Ameriky.

Marion Dufresne

Kapitánsky mostík na lodi Marion Dufresne

Ďalšie fascinujúce rozprávanie bolo v podaní Dr. Susan Gallon z Institute of Biodiversity, Animal Health and Comparative Medicine na University of Glasgow v Škótsku, ktorá sa už osem rokov venuje štúdiu tuleňov sloních (Mirounga leonina). Má s nimi obrovské skúsenosti a pracovala s nimi aj v Južnej Georgii a na antarktickom poloostrove. Momentálne sa zaoberá výskumom ich pravidelnej výmeny kože, čo sa u týchto obrovských tuleňov deje raz za rok. Susan strávila na Kerguelenoch štyri mesiace a okrem rozprávania nám predstavila svoje videá, kde sme mali možnosť vidieť akcie chytania týchto obrovských zvierat (samce dosiahnu váhu až 3500 kilogramov). Ako si asi viete predstaviť, odvážiť takýto mohutný živý kolos nie je vôbec jednoduché, ale oni to zvládali – pomocou kapucne, anestetík a špeciálnej visacej váhy umiestnenej na vysokých koloch. Veľmi poučné, ale aj zábavné rozprávanie.

Tuleň sloní (Mirounga leonina)

Tuleň sloní (Mirounga leonina) na ostrove Amsterdam

Spomeniem tiež prednášku od pani Marion François, zodpovednú za technické služby na lodi, ktorá bola v roku 2011 šéfkou distriktu na francúzskej základni Dumonta D’Urvillea v Antarktíde. Jej prednáška bola „so so“ (dosť chaotická, mal som pocit, že sa na ňu vôbec nepripravila, len rozprávala, čo ju napadlo), ale na konci sme sa dostali k téme vzťahov medzi ľuďmi v takejto veľmi malej skupine (27 ľudí, z toho 5 žien), ktorí musia spolu žiť celý rok, či sa im to páči alebo nie. To bolo veľmi zaujímavé, najmä keď rozprávala, aké všelijaké problémy musela riešiť počas tých dlhých mesiacov – konflikty, ku ktorým by určite nedošlo v normálnom živote, ale ktoré vyplávajú na povrch v dôsledku izolovanosti a jednotvárnosti života v malej skupine ľudí.

Port-aux-Français, Iles Kerguelen

Ubytovňa zamestnancov v Port-aux-Français na súostroví Kerguelen

Fascinujú ma ľudia, ktorí pracujú v týchto odľahlých končinách. A nie sú to vždy vedci. Francúzi evidentne musia mať čerstvé croissanty aj na konci sveta a tak bol medzi cestujúcimi aj jeden pekár, ktorý odchádzal na Kergueleny na šesť mesiacov. Veľmi mladý, mal možno len niečo vyše 20 rokov. Tiež sympatický, pôvodom z Paríža, ale asi pred rokom sa odsťahoval na Réunion, kde potom dostal túto nevšednú pracovnú ponuku. A keď sme pri jedle, tak musím povedať, že kuchyňa bola naozaj úžasná a celá kultúra stravovania bola na veľmi vysokej úrovni. Na stoloch sme mali čisté biele obrusy a na nich taniere, príbor a poháre na víno. Na raňajky sme mali super čerstvé bagety, a koláče, čo som si naozaj vychutnal. Obed sa skladal z predkrmu, hlavného jedla a zákuskov, večera podobne, len miesto zákuskov bolo ovocie. Po hlavnom jedle prišiel vždy ku stolu pán Jean (maître d’hôtel, pôvodom z Korziky), ktorý držal obrovskú tácku so syrmi a každý si vyberal syr podľa chute. No a na stole sme mali dva džbány vína – červené a ružové a ak sa niektorý dopil, tak nám priniesli nový džbán.

Marion Dufresne

Pán Jean, maître d’hôtel na lodi, štedro podával výborné francúzske syry

Dokumentárne filmy boli tiež zaujímavé. Jedno poobede to bolo o histórii Kerguelenov, o stroskotancoch a o tom, ako sa tam po stáročia snažili usadiť ľudia a ako to vždy skončilo neúspechom. Ďalšie dokumentárne filmy boli o veľrybách, tučniakoch, albatrosoch, či tuleňoch. Po večeroch som zvykol čítať knihu (L’albatros et le Tamaris), ktorú som si kúpil na lodi a ktorá vypovedala o príbehu stroskotancov, ktorí sa v roku 1887 ocitli na súostroví Crozet a ktorých nakoniec takmer zachránili albatrosy. Stroskotanci ich totiž chytali a priväzovali na ich krky vrchnáky z konzerv so žiadosťou o pomoc a s nádejou, že vtáky nakoniec doletia do civilizácie a niekto ich odkazy objaví. A tak sa aj stalo – jeden z albatrosov doletel do Austrálie, aj s nepoškodeným odkazom od stroskotancov, vďaka ktorému sa hneď zorganizovala záchranná výprava. Tá však bohužiaľ prišla pozde a všetci stroskotanci zahynuli počas pokusu o plavbu člnom na iný ostrov. To bolo v 19. storočí, stroskotaná francúzska loď smerovala na Novú Kaledóniu, kam však nikdy nedorazila.

Albatros sťahovavý (Diomedea exulans)

Impozantný albatros sťahovavý (Diomedea exulans) na ostrovoch Crozet

(Tento článok bol prečítaný 249 krát.)

Facebooktwittergoogle_pluspinterestlinkedinmail

Podobné články

Komentáre

Neboli pridané žiadne komentáre

Pridaj komentár

Required

Required

Optional