Po necelých troch dňoch plavby na sever od súostrovia Kerguelen sa naša loď Marion Dufresne vrátila do subtropických vôd a zastavila sa pri ostrove – Saint-Paul. Toto je vraj celosvetovo najvzdialenejší pevný bod od všetkých kontinentov (najbližia je Austrália, vzdialená skromných 3600km). Je to malý ostrov, sopečný, s viditeľným kráterom, ktorý je otvorený na jednej strane, kde je zaplavený morskou vodou. Ráno sme mali v programe 10-minútový prelet helikoptérou nad ostrovom a poobede sme sa presunuli k neďalekému ostrovu Amsterdam. Tam sme strávili dve noci, zase v chatkách bez vody a záchodov. Ale bol to dosť malý ostrov a do základne na ostrove to nebolo príliš ďaleko, takže sa to dalo. Amsterdam je známy tým, že ja tam hojnosť tučniakov skalných (Eudyptes chrysocome, fr. Gorfou sauteur, angl. Rockhopper Penguin) a tiež tam hniezdi endemický (a kriticky ohrozený) albatros amsterdamský (Diomedea amsterdamensis, fr. Albatros d’Amsterdam, angl. Amsterdam Albatross)
Najcharakteristickejším symbolom ostrova je však istý druh tuleňa s kožušinou (Arctocephalus tropicalis, fr. Otarie à fourrure, angl. Fur Seal), menšieho, ale zato veľmi agilného cicavca. Kedysi, keď ich tu lovili kvôli kožušine, tak ich tu vraj zostalo len asi 30 párov, ale medzitým sa ich počty vrátili do pôvodného stavu, čo sme videli hneď po príchode na základňu – váľali sa ich tam stovky, dokonca aj medzi budovami základne. Navyše my sme tu prišli v úplne ideálnej dobe, pretože mali mladé a tieto 3 – 4 mesačné tuleniatka boli super “miňon”.
Ako to už býva vo zvieracej ríši, tak matky s mláďatami sú mimoriadne citlivé a tieto agilné tulene môžu byť aj nebezpečné. Aspoň nám to tu takto prezentovali, ale osobne si myslím, že tú hrozbu veľmi prehnali. Tulene sú trochu ako psy – síce trochu pohrozia vycerenými zubami a štekom, ale ak príde na vec, tak radšej utečú. Tie prehnané varovania sprievodcov spôsobili len to, že niektoré turistky v našej skupine mali príšerný strach z chodenia medzi tuleňmi a niektoré odháňali hlukom, tlieskaním a palicami ešte aj tie super zlaté tulenie šteniatka, ktoré stále ešte cicali a ktoré ešte nemali ani zuby! Bolo to až tragikomické sa na to pozerať, ako keby na nás útočil vlk alebo medveď. Neskôr sme sa dozvedeli, že za posledných 50 rokov sa stalo len raz, že tuleň niekoho uhryzol, ale my sme tam museli povinne chodiť s palicami a všade tlieskať!
Večer sme prespali v jednej malej chatke nad skaliskami pri mori. Kvôli tuleňom bola chatka oplotená, ale ten plot bol dosť “riedky”, a tulenie šteniatka bez problémov prešli dierami až k chatke. Čo bolo skvelé, pretože, ako som sa už zmienil, v chatke záchod nebol, takže sme na naše ľudské potreby používali prírodu okolo, kde sa pohybovali tie milé mláďatá. Mne sa to strašne páčilo, bol to fantastický zážitok byť oplokopený takýmto nevšednými zvieratkami. Aj tie vystrašené turistky si na to postupne zvykli a myslím, že nakoniec to brali, ako nezabudnuteľné momenty a nie ako niečo nebezpečného. Tie žiariace oči všade okolo boli fakt senzačné a občasné zvuky zavýjajúcich zvierat, sčasti maskované silným nárazovým vetrom a morskými vlnami, boli tiež úžasné. Spalo sa mi tam veľmi dobre, aj bez sprchy.
Druhú noc sme strávili v chatke vo vnútrozemí, na okraji krátera sopky, odkiaľ bol síce pekný výhľad na okolie, ale kde mi tie tulenie mláďatá chýbali. Navyše počasie bolo veľmi zlé – hoci sme boli na najsevernejšom a teda teoreticky najteplejšom z troch navštívených ostrovov, počasie nám prialo najmenej. Slnko sme nevideli skoro vôbec, pretože husté čierne mraky neprepustili ani trochu svitu a hoci nebola zima (okolo 15°C) ani dážď, ten trvajúci silný vietor spôsobil, že sme sa museli dosť obliecť, kým v záveterných miestach sme sa potom potili. Nachodili sme sa celkom dosť, čo bolo veľmi príjemné.
Tieto dva ostrovy sú tiež známe prítomnosťou studenovodných langúst, ktoré sa tu komerčne lovia a ktoré sa na Réunione a vo Francúzsku predávajú za 90 € za kilo. No a my, šťastní stroskontanci na ostrove Amsterdam, sme ich jedli non-stop, na obed aj na večeru, koľko sa do nás zmestilo! Toľko langúst, ako za dva dni na Amsterdame som nezjedol za celý svoj predchádzajúci život – buď bez prísad, ale aj s majonézou či jemnou kari omáčkou, všetky chutili skvele. Navyše nám každý hovoril, že miestny kuchár Francis je vyhlásenou kulinárskou osobnosťou, čo aj naozaj potvrdil. Nikto z nás nedokázal odolať tým krásnym a chutným zákuskom, ktoré by ste ťažko hľadali aj v Paríži!
Ale musím priznať, že nebyť tých tuleňov a langúst, tak by som bol trochu sklamaný Amsterdamom. Iné druhy zvierat sme ani nevideli – tie pekné tučniaky skalné žijú na opačnej strane ostrova, kde sme vôbec neboli a aj endemické albatrosy amsterdamské sme videli len zďaleka, v oblakoch. Náš sprievodca na ostrove bol botanik, ktorý detailne rozprával o rastlinách a o tom, ako sa snažia eliminivať cudzie rastliny dovezené ľuďmi a nasadiť všade tie pôvodné. Samotná základňa bola veľmi pekná a vďaka relatívne miernemu podnebiu boli okolo budov aj záhrady s okrasnými kvetmi. Na Amsterdame som tiež prvý krát po dvoch týždňoch videl strom. Crozet a Kergueleny sa mi však určite páčili viac.
(Tento článok bol prečítaný 365 krát.)