Skip to content

Nezabudnuteľné Kergueleny

24 apríla 2014 | Autor: Ladislav Bodnár | žiadne komentáre

Súostrovie Kerguelen, nachádzajúce sa na takmer 50. stupni južnej zemepisnej šírky, bolo najjužnejším bodom našej výpravy k subantarktickým ostrovom juhoindického oceánu. Ak si tieto ostrovy vyhľadáte na mape, tak zistíte, že Kergueleny sú zhruba na polceste medzi Afrikou a Austráliou, len tri časové zóny od západoaustrálskeho mesta Perth a v rovnakom časovom pásme, ako je Pakistan. Ak by sme sa odtiaľto vybrali priamo na juh, tak za necelé štyri dni by sme dorazili k brehom Antarktídy. Je to proste jeden z najvzdialenejších a najizolovanejších bodov našej planéty, kam sa naozaj dostane len veľmi málo ľudí.

Iles Kerguelen

Prvý pohľad na mystické južné pobrežie súostrovia Kerguelen

K súostroviu sme dorazili v piatok 21. marca 2014 zavčasu ráno. Prvý deň sme celý strávili na lodi – ráno sa robil nejaký vedecký experiment pri južných brehoch hlavného ostrova a poobede, keď sme sa doplavili k základni Port-aux-français, sa prevážali zásoby, materiál a ľudia. Počasie nám celkom prialo, až na tú príšernú víchricu… Keď som bol na palube lode, tak som si musel dať dole čiapku aj okuliare, pretože by mi ich ten silný západný vietor určite odniesol až do Austrálie!

Iles Kerguelen

… a ak by som sa nebol držal zábradlia, tak by bol odniesol aj mňa!

Na nás turistov prišiel rad až v sobotu, keď sme si mohli zase vychutnať pevnú zem. Bohužiaľ tentokrát nám počasie neprialo vôbec – ráno bolo skoro úplné bezvetrie (čo je tu veľkou vzácnosťou) a navyše bola hustá hmla, takže helikoptéra nemohla vzlietnuť. Pôvodne sme sa mali rozdeliť do dvoch skupín a ísť na dve rôzne miesta, tam prespať a na druhý deň sa helikoptérou vymeniť. Ale keďže bola hmla, tak nás odpravili len na základňu, kde sme obedovali veľmi dobre pripravené jelenie ragú a kde sme potom čakali, až sa trochu vyčasí. K tomu došlo až poobede, ale len na jedom z dvoch miest, takže nakoniec sme sa ocitli celá skupina turistov na časti ostrova, ktorá sa volá Ratmanoff.

Iles Kerguelen

Jedna z prvých vedeckých budov v Port-aux-français – rádio-meteorologická stanica

Mys Ratmanoff je súčasťou jedinej pláne tohoto ostrova, celý zvyšok je hornatý. Naša chatka bola od pobrežia vzdialená asi hodinu chôdze po vodou presiaknutom teréne a celá tá oblasť je známa tým, že má jednu z najväčších „manšotiér“ tučniakov kráľovských na svete. To sme zistili sami, keď sme dorazili na pláž – tam ich bolo možno 100 tisíc, možno milión, ťažko odhadnúť. No proste veľa. Medzi nimi samozrejme tulene, petrely a skuy, trochu ďalej od pobrežia hniezdiace albatrosy. Celé odpoludnie sme strávili na pláži, kde sme sa prechádzali v tomto zvieracom kráľovstve. Tučniak kráľovský (Aptenodytes patagonicus, fr. Manchot royal, angl. King Penguin), ktorý váži v priemere 16 kg a meria okolo 85 cm, je druhý najväčší druh tučniaka, po tučniakovi cisárskom (Aptenodytes forsteri, fr. Manchot empereur, angl. Emperor Penguin), ktorý má až 30 kg a je vysoký vyše metra. Ten však žije len v Antarktíde.

Iles Kerguelen

Tučniaky, tučniaky, kam len oko dovidelo, všade samé tučniaky…

Večer v chatke bol mimoriadne zábavný. Postelí tam bolo celkom 12 v dvoch izbách, kým nás bolo 15, z toho 12 turistov, plus traja sprievodcovia, ktorí spali v kuchyni na zemi. Daniel, starý námorník a vášnivý rybár, mal so sebou udicu a večer sa mu podarilo chytiť v neďalekej rieke dva obrovské pstruhy – jeden z nich stačil na nasýtenie všetkých 15 hladných krkov. Bol to super čerstvý pstruh z čistej a úplne nezamorenej rieky a chutil naozaj skvele. Sprievodcovia priniesli jedlo zo základne, vrátane čerstvého chleba, predkrmov, zákuskov, ovocia a samozrejme vína. V chatke bol plyn na varenie, vodu sme brali z rieky a svietili sme sviečkami. Bol to nezabudnuteľný a veľmi zábavný večer, pri ktorom som sa do sýtosti nasmial na francúzskom humore.

Iles Kerguelen

Večer v chatke pri sviečkach – s čerstvým pstruhom a výborným vínom

Počasie bolo celý deň dosť zlé – zima, ťažké sivé mraky a silný vietor, ktorý prenikal až do kostí. Preto nikto z nás neveril Olivierovi staršiemu, ktorý sa večer vrátil z krátkej prechádzky a ktorý nám oznámil, že obloha je plná hviezd. Až keď to potvrdil aj ďalší výletník, tak sme všetci vyšli vonku a nestačili sme sa diviť – takú jasnú a hviezdami posiatu oblohu som asi nikdy v živote nevidel! Pomohlo samozrejme aj to, že sme boli v odľahlej časti ostrova, v skoro úplnej tme, kde jediným umelým zdrojom svetla boli naše štyri sviečky v chatke. Veľmi pekný a romantický moment.

Iles Kerguelen

Chatka na myse Ratmanoff, kde sme strávili jednu noc

Jasná obloha vydržala až do rána, takže po raňajkách pre nás prišla helikoptéra, ktorá nás postupne odvážala na druhé plánované miesto, záliv Laboureur, asi 15 minút letu. Nechcem stále používať superlatívy, ale toto bol rozhodne najkrajší let, aký som kedy absolvoval! Ocitli sme sa totiž v úplne inej scenérii, než v predchádzajúci deň, v oblasti plnej hôr, skál, fjordov, vodopádov a jazier, všetko krásne osvetlené trvajúcou slnečnou žiarou pod bezoblačným nebom. Helikoptéra nás vysadila pri jednom zálive, tam sme si odložili veci v chatke, na pláži sme ochutnali super dobré kerguelenské ustrice (surové, ležali ich tam všade milióny) a potom sme sa vydali na asi štvorhodinovú pešiu túru.

Iles Kerguelen

Záliv Laboureur, kde sme trávili druhý deň pobytu na Kerguelenoch

Kergueleny sú dosť odlišné od ostrovov Crozet v tom, že počas posledných dvoch storočí sa tu pokúšali usadiť ľudia, ktorí tu priviezli rôzne zvieratá a rastliny, aby si uľahčili život. Tým často zničili tú pôvodnú, ustálenú rovnováhu a veľa druhov zvierat a rastlín sa nedokázalo prispôsobiť. Veľmi dobre sa tu darí hlavne myšiam, mačkám, zajacom, jeleňom a pstruhom, hoci boli aj druhy, ktoré neprežili, napríklad kozy, kravy a hydina. Mačiek sme veľa nevideli, zato zajacov tam všade behalo veľké množstvo a tie sú zodpovedné za skoro úplné vyhubenie preslávenej kerguelenskej kapusty (Pringlea antiscorbutica, fr. chou de Kerguelen, angl. Kerguelen Cabbage), kedysi veľmi vyhľadávanej námorníkmi ako prevencia pred skorbutom, pretože obsahuje veľa vítamínu C. Vtákov je tu oveľa menej, než na Crozete, za čo sú zodpovedné zase mačky.

Iles Kerguelen

Kerguelenskú kapustu možno dnes nájsť len na takýchto nedostupných miestach

Mimochodom, na lodi Marion Dufresne je tradícia, že sa nesmie vysloviť slovo „zajac“ (môže sa povedať len „zviera s dlhými ušami“ alebo niečo podobné) a kto to poruší, tak musí zaplatiť drink každému, kto sedí pri jeho stole. Taká drobná kuriozita :-)

Iles Kerguelen

Endemický kormorán kerguelenský

Na Kerguelonoch sme prvý krát videli kormorána, presnejšie povedané kormorána kerguelenského (Leucocarbo verrucosus, fr. Cormoran des Kerguelen, angl. Kerguelen Shag), veľmi pekného a zaujímavého vtáka, ktorý je taký trojživelník – vie aj lietať, aj plávať pod vodou, aj chodiť po suchej zemi. Tiež sme počas prechádzky videli malú skupinku tučniakov skalných (Eudyptes chrysocome, fr. Gorfou sauteur, angl. Rockhopper Penguin), čo sú menšie tučniaky, ktoré žijú medzi skalami pri pobreží a doslova skáču z jednej skaly na druhú. Zaujímavé sú tým, že majú odstávajúce žlté „vlasy“ (alebo je to chochoľ?) na oboch stranách hlavy a že na rozdiel od tučniakov kráľovských, ktorý inkubuje svoje vajíčko vo vrecúšku nad chodidlami, tieto penguiny si robia naozajstné hniezda, podobne ako lietajúce vtáky. Videli sme len mláďatá, pretože všetky dospelé boli práve na love.

Iles Kerguelen

Mláďa tučniaka skalného

Potom nás čakal dosť náročný výstup na jeden vrchol, v ťažkom kamenistom teréne. To úsilie však stálo za to – výhľad z hora na okolité skaly a fjordy bol neopísateľný, ako z iného sveta! Tam sme sa všetci pekne usadili, z batohov sme vybrali dopredu pripravené bagety so šunkou, paradajkami a syrom, sprievodcovia otvorili štyri fľašky dobrého Bordeaux (s Francúzmi sa cestuje veľmi dobre :-) a dokonale sme si to všetko vychutnali. Ďalší nezabudnuteľný zážitok. Počasie nám stále prialo, ale nie na dlho – sotva sme dorazili späť do chatky, tak sa z ničoho nič objavili ťažké čierne mraky a o chvíľku sa spustil prudký a studený lejak. Na loď sme sa vracali helikoptérou v daždi a silnom vetre a každý sa tešil na dobrú horúcu sprchu.

Iles Kerguelen

Takéto úžasné scenérie charakterizujú väčšinu súostrovia Kerguelen

Po dvoch dňoch na pevnej zemi sme sa ocitili zase na lodi, ale Kergueleny sme neopustili ani v pondelok – vďaka ďalšiemu vedeckému experimentu sa naša loď v noci odplavila do baie de la Table (Stolového zálivu) na juhu súostrovia, kde sme boli doslova obkolesení zasneženými kopcami. Toto je ďalší dôkaz toho, že južná pologuľa je oveľa chladnejšia, než sevená – hoci sme boli zhruba v rovnakých zemepisných šírkach, ako je Praha a hoci bol práve koniec leta, na 700 metrových kopcoch okolo nás bol sneh! A neďaleko aj obrovský glaciér. Bohužiaľ počasie nám veľmi neprialo – bolo dosť zamračené a ráno boli len 4°C. Ale aspoň sme tam boli trochu lepšie krytí pre tými nepríjemnými víchricami.

Iles Kerguelen

Mont Ross (1850 metrov) je najvyšším vrchom Kerguelenov

(Tento článok bol prečítaný 866 krát.)

Facebooktwittergoogle_pluspinterestlinkedinmail

Podobné články

Komentáre

Neboli pridané žiadne komentáre

Pridaj komentár

Required

Required

Optional