Moja celodenná túra začala po raňajkách v ubytovni Casa Cavoquinho v nadmorskej výške tesne vyše 500 metrov a pokračovala po cestičke, ktorá prudko stúpala až do výšky takmer 1200 metrov nad morom. Odtiaľ som pokračoval v pozvoľnom, hoci dlhom a stále veľmi vyčerpávajúcom zostupe smerom k osade Janela na severovýchodnom pobreží ostrova. Túra potom končila niekoľko kilometrovou cestou severozápadným smerom okolo pobrežia v mestečku Paul. Bol to náročný deň odohrávajúci sa pod pálivými lúčmi tropického slnka. Ale stál za to. Cestou som totiž zažil viacero zaujímavých stretnutí, na ktoré vždy rád spomínam a ktoré vo mne dodnes vyvolávajú túžbu jedného dňa sa tam vrátiť.
Prvé stretnutie sa odohralo v malej dedinke na vysočine. Práve som prechádzal okolo malého obchodu, keď sa v ňom otvorili dvere a z budovy vybehlo asi šesťročné dievčatko. Akonáhle ma zbadalo, tak sa pridalo ku mne a veselo cupitalo po mojom boku. Občas sa mladá krásavica pozrela na mňa, ale ináč stále rezko kráčala, čím sa snažila držať so mnou krok. Po pár minútach sa zadívala na mňa dlhšie, predviedla mi svoj veľkolepý úsmev a zároveň vyslovila slovíčko zakončené zvýšeným tónom, čo indikovalo otázku.
“Chocolate?”
Z predchádzajúcich návštev portugalsky-hovoriacich krajín som už poznal viacero slov a bežných fráz, ale v tomto prípade moje lingvistické znalosti neboli príliš potrebné. Jej otázka ma však prekvapila – ak by som aj mal pri sebe kúsok čokolády, tak pod pálivým slnkom tropického ostrova by z nej už dávno bola neforemná polotekutá zmes. Takže som len smutne zakýval hlavou. Mladá slečna bola trošku sklamaná, ale napriek tomu pokračovala v rýchlej chôdzi po mojom boku. O pár minút neskôr prišiel nový pohľad plný nádeje smerom nahor a druhá jednoslovná otázka.
“Dinheiro?”
Tu sa už moja mierna znalosť portugalčiny zišla o niečo viac. Otázka však zároveň vo mne vyvolala rozpaky. Nerád totiž dávam peniaze či iné dary deťom v krajinách kde cestujem – jednak to v nich vyvoláva pocit, že sa na turistoch dá ľahko privyrobiť a jednak to znepríjemní život návštevníkom, ktorí tam prídu po mne. Ale v tomto prípade som nedokázal odolať šarmu mladej krásavice a siahol som do vrecka, kde som mal dve mince v hodnote 70 escudos (zhruba 0,70 €). Odmenou za to, že sa tieto kovové predmety ocitli v dlani dievčiny bol obrovský úsmev a ďalšia jednoslovná veta, tentoraz v oznamovacom tóne.
“Obrigada.”
Potom si to šarmantná svätoantončanka spevom odcupitala to neďalekého domu, odkiaľ mi ešte stihla zamávať na rozlúčku, než sa stratila vo vnútri obydlia. Ja som pokračoval na koniec dediny, kde som odbočil z vydláždenej vozovky do krkolomnej cestičky hadiacej sa ďaleko smerom dole, k pobrežiu ostrova. A tam došlo k druhému stretnutiu dňa, radikálne rozdielnemu v porovnaní s tým prvým. Mojimi novými známymi na ostrove sa totiž stali tri kozy a ich asi 65-ročný pastier.
Sympatický starý pán bol vo vynikajúcej fyzickej kondícii a nedalo mu veľa námahy ma dohnať. Na rozdiel od dievčatka, slová sa mu z úst len tak chŕlili a aj keď som občas niečo porozumel a sem tam niečo odpovedal, predsa len naša konverzácia bola dosť jednosmerná. Stihol som mu pochváliť ostrov, než mi doporučil zmeniť trasu – vraj tamtým smerom je cesta o niečo lepšia. Poslúchol som ho, veď je domáci. Neviem, aká bola ta pôvodná cesta, ale táto bola tiež poriadne namáhavá a viackrát som sa stratil. Starý pastier však na mňa dozeral z vrchu a keď videl, že som zneistel, hneď ma pekne nasmeroval.
“À direita… À esquerda… Muito bem!”
Zostupoval som do hlbokého údolia obklopeného vysokými skaliskami a ozvena pastierovho volania sa odrážala od stien hôr. Pripadal som si, ako keby ma zhora navigovala nejaká nadprirodzená bytosť a nie obyčajný človek! Zostup bol náročný, ale nakoniec úspešný. Keď som sa potom blížil k prvej osade na pobreží Santo Antão, tak došlo k tretiemu zaujímavému stretnutiu, tentoraz s mladou, pekne oblečenou dvojicou, o ktorej som si myslel, že sú to turisti.
Prihovoril som sa k nim po anglicky a mladík mi tiež odpovedal v jazyku Shakespeara, ale vysvitlo, že tí dvaja sú miestni obyvatelia, ktorí si v nedeľu vyrazili na piknik. Mladík bol učiteľ na miestnej škole. Jeho priateľka, oblečená v tesných kraťasoch a so starostlivo upravenými vlasmi, makeupom a veľkými náušnicami, vyzerala senzačne. Po pár minútach konverzácie (mladý muž bol evidentne rád, že si môže precvičiť angličtinu) mi navrhli, aby som šiel na piknik s nimi. Vraj majú čerstvo upečenú rybu a chutný džús. To bolo od nich veľmi milé, ale keď som si uvedomil, že mladej zamilovanej dvojici budem len prekážať, tak som si radšej našiel výhovorku.
Povedal som im, že nie som príliš hladný a to bola pravda. Zato smäd som mal obrovský. Od kedy som opustil poslednú dedinu s obchodom, tak uplynulo viacero hodín a jediná fľaška vody, ktorú som ešte mal, mi v tej horúčave došla už dávno. Nevadí, povedal som si. Až dôjdem do najbližšej dediny, tak si sadnem do prvej krčmy a dám si dobré studené pivo. Táto príjemná predstava ma hnala k rýchlejšiemu kroku. Krčmu som nakoniec našiel až v mestečku Paul, na konci túry. Bola to pomerne veľká budova s terasou a ja som sa pohodlne usadil vonku, v tieni.
“Uma cerveza, se faz favor,” povedal som mladej čašníčke, keď sa objavila pri mojom stole. “Grande,” dodal som rýchle. Bál som sa totiž, že tomuto neskutočne smädnému autorovi článku prinesie malú tretinku, ako sa mi to už stalo inde. To evidentne pomohlo. Keď sa sympatická dievčina po chvíli objavila vo dverách terasy, v ruke držala 1,5-litrovú fľašku portugalského piva Super Bock! Musím priznať že až takúto “grande” som nečakal, ale keďže som bol naozaj veľmi smädný, tak som prikývol. Vychladený Super Bock sa ukázal ako vynikajúce pivo, perfektné na konzumáciu v tropických zemepisných šírkach, takže mi stačilo 20 minút a fľaška bola prázdna.
To bol veľmi príjemný záver náročného dňa. Počas mojej konzumácie piva a snakov (ktoré som dostal k pivu zadarmo), sa trojica hostí, starších mužov evidentne diskutujúcich výsledky zápasov portugalskej futbalovej ligy, pokúšala dať so mnou do reči, ale po chvíli to vzdali. Škoda. Ale tento zaujímavý deň ma určite povzbudil do ďalšieho štúdia Camõesovho jazyka – a to pre veľmi pravdepodobný prípad, že sa na nádhernom kapverdskom ostrove Santo Antão ocitnem jedného dňa znovu.
(Tento článok bol prečítaný 24 krát.)