V rozsiahlom Tichom oceáne je obrovské množstvo ostrovov. Niektoré sú známe a turisticky veľmi príťažlivé, ale drvivú väčšinu v brožúrkach cestovných kancelárií jednoducho nenájdete. Medzi tie posledne menované patria aj Wallis a Futuna ležiace niekde medzi Fidži a Samoou. Tieto dva malé polynézske ostrovy, na ktorých žije zhruba 16,000 obyvateľov, sú jedným z troch Francúzskych zámorských území v južnom Pacifiku (tie zvyšné dve sú Nová Kaledónia a Francúzska Polynézia). Hoci Wallis a Futuna sú klasické idylické ostrovy so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane slnka, pláží, korálových útesov a kokosových paliem, ich návšteva za účelom rekreácie je cudzí koncept a počet naozajstných turistov zavítajúcich do týchto končín sa odhaduje na nie viac, ako dve stovky ročne.
Ja som na ostrov Wallis pricestoval v auguste 2017 a strávil som na ňom päť dní. Prečo som si vybral práve Wallis, keď v okolí je toľko iných a turisticky oveľa atraktívnejších ostrovov? Ako hovorí jeden môj priateľ, na svete sú miesta, na ktorých je najzaujímavejšie to, že nie sú ničím zaujímavé. Miesta, kde žijú obyčajní ľudia zaoberajúci sa banálnymi každodennými činnosťami. Miesta, kde sa celé roky nič zvláštne neudeje. Miesta, kde na cestách nie sú orientačné tabule a kde reštaurácie nemajú nápisy. Miesta, o ktorých väčšina ľudí na svete nikdy ani len nepočula. Sú to proste miesta, kde sú obyvatelia fascinovaní prítomným návštevníkom možno ešte viac, než je turista fascinovaný navštíveným prostredím.
Na Wallise som sa ocitol po zhruba 2,5-hodinovom lete, spoločnosťou Aircalin, z novokaledónskeho medzinárodného letiska Tontouta. Hneď naproti letisku Hihifo som objavil jedno z mála ubytovacích zariadení na ostrove – hotel Albatros. Honosne pomenovaný rodinný guesthouse má tri skromné izby na poschodí a tri luxusnejšie bungalovy vedľa bazéna. Vlastníkom hotela je staršia dvojica, pán pôvodom z Francúzska a pani z Wallisu, avšak o hotel sa staral ich mladý vnuk, ktorý tam prišiel na rok z Francúzska, aby získal praktické skúsenosti v hoteliérstve. Keďže počas mojej prvej noci som bol v hoteli jediným hosťom, veľmi zaujímaví majitelia, ktorí precestovali kus sveta a ktorí dlho žili na Novej Kaledónii, ma na večeru pozvali k ich stolu.
To bol náš posledný “intímny” večer, pretože na druhý deň sa v hoteli Albatros objavili až traja(!) ďalší cestujúci. Všetci boli na Wallise služobne, takže sa nejednalo o turistov – no ale ani pracujúci návštevníci neuniknú šarmom tropického ostrova a okrem toho sa blížil víkend, takže čo robiť? Kým dvaja z troch nových návštevníkov boli Francúzi pracujúci na Novej Kaledónii, ten tretí bol starší pán pôvodom z ostrova Futuna. Keďže na Wallise mal bratranca, tak sa ponúkol, že na sobotu zariadi malý výlet na jeden z okolitých ostrovčekov. Wallis, ako veľa ostrovov v tejto časti sveta, je obklopený lagúnou a korálovou bariérou, kde sa nachádzajú malé neobývané ostrovčeky (fr. îlot). Výsledkom bolo, že sme sobotu trávili na ostrovčeku Nukuatea, južne od hlavného ostrova.
Boli sme siedmi – my štyria z hotela, plus “bratranec” a jeho dvaja synovia, jeden už skoro dospelý, druhý asi dvanásťročný. Akonáhle sme po polhodinovej plavbe motorovým člnom dorazili do destinácie, tak väčšina prítomných šla na rybačku, kým mladý chlapec hneď skočil do vody, so šnorkelom a harpúnou. Ja nie som rybár a harpúnu som nemal, tak som trávil čas fotením podmorského života. Keď som po hodine vyliezol z vody a sadol si vedľa mladého chlapca na pláži, ten neskrýval svoju zvedavosť. Čo si videl, aké ryby? Videl som veľa rýb, odpovedal som, ale nepoznám ich a neviem ako sa volajú. A videl si rybu perroqet? Neviem, nepoznám tú rybu. Mladík bol v šoku. Même le perroquet tu connais pas? Nie, nepoznám perroquet (angl. parrotfish), odpovedal som zahanbene. Chlapec nechápavo krútil hlavou. Dalo mi dosť práce mu vysvetliť, že pochádzam z krajiny, ktorá nemá more a že prvý krát som sa kúpal v oceáne, keď som mal 25 rokov.
Jeho otec nám neskôr vysvetlil, že chlapec trávi v lagúne ostrova takmer CELÝ svoj voľný čas. Vraj nie je vo vode len vtedy, keď je v škole alebo keď spí. A bolo to vidieť. Sympatický mladík nielenže nachytal spústu rýb, ale aj nazbieral drevo, urobil oheň, nakrájal rybu a dal ju opekať na ražeň. Nám neostávalo, než sa občas zdvihnúť spopod kokosovníkov o odkrojiť si kus ryby, potom sa vrátiť pod strom, skonzumovať mäso a zapiť ho vychladeným pivom či lahodným vínom. Proste sobota, ako má byť – pod palmou na tropickom ostrove, s čerstvou rybou, francúzskym vínom a vareným miestnym igname, populárnou škrobovitou rastlinou podobnou zemiaku. Ak na zemi existuje raj, tak sa nepochybne nachádza na ostrove Wallis!
Ale ako to v živote často býva, zdanie niekedy klame. Kým Wallis je naozaj idylickým miestom ako vystrihnutým z brožúrky cestovnej kancelárie, faktom je, že miestni obyvatelia odtiaľto pomaly odchádzajú. Pred desiatimi rokmi tu žilo asi 16 tisíc ľudí, dnes tu zostáva len polovica. Veľa mladých odíde študovať buď na Novú Kaledóniu alebo do Francúzska a nezanedbateľný počet z nich sa už na Wallis nevráti. Výsledkom je značné množstvo opustených a zanedbaných domov – v rajskom prostredí nádherného tropického ostrova! Toulouse, Lyon či dokonca Lille sú pre mladých Wallisanov často atraktívnejšie, než ich krásna domovina v južnom Pacifiku!
Kým malé ostrovčeky na okraji lagúny sú asi najväčšou atrakciou Wallisu, na ostrove sa nájdu aj iné zaujímavosti. Jednou z nich je takmer perfektne okrúhle jazero Lalolalo nachádzajúceho sa v sopečnom kráteri rovnakého mena na juhozápade ostrova. Prekvapujúco veľké množstvo kostolov a kaplniek, niektoré až rozprávkovo krásne a skvele udržiavané, ponúkajú zaujímavý pohľad do spirituálneho života ostrovanov. A sledovať pravidelný nedeľný kriketový zápas medzi mladými prívržencami tohoto športu je zážitok sám o sebe. Snáď jediným sklamaním mojej návštevy Wallisu bolo to, že som sa nedostal na susedný ostrov Futuna. Malé 18-miestne lietadlo, ktoré premáva dvakrát denne medzi dvoma 260 kilometrov od seba vzdialenými ostrovmi, bolo plne obsadené na celý týždeň dopredu. Takže snáď nabudúce…
(Tento článok bol prečítaný 76 krát.)