“Voilà, on est arrivés,” poznamenal Yves, náš sprievodca, kým vypínal zapaľovanie svojho skútra. Rukou nás potom nasmeroval k cestičke, ktorá viedla do akéhosi centra malej pygmejskej dediny, miesta pozostávajúceho z niekoľkých drevených stoličiek otočených smerom k miernemu svahu. Na ňom už sedelo okolo 50 miestnych obyvateľov, netrpezlivo očakávajúcich vzácnu návštevu. Takmer celá dedina sa prišla pozrieť na dvoch mzungu, cudzincov ktorí sa akousi záhadnou zhodou okolností ocitli v ich osade. Zvedavosť bola obojstranná; kým my sme tam boli s cieľom dozvedieť sa niečo o živote pygmejských komunít v Afrike, miestni boli rovnako fascinovaní prítomnosťou ľudí pochádzajúcich zo vzdialených a pre nich neznámych končín.
Boli sme na ostrove Idjwi nachádzajúcom sa na jazere Kivu v Konžskej demokratickej republike. Idjwi je s rozlohou 340 km² druhým najväčším jazerným ostrovom v Afrike (po ostrove Ukerewe v tanzánijskej časti Viktóriinho jazera) a jedenástym najväčším na svete. Žije na ňom skoro štvrť milióna obyvateľov. Kým postavou malí pygmejovia žijúci tradičným polokočovným štýlom a v perfektnom súlade s okolitým pralesom boli pôvodnými obyvateľmi ostrova, pravidelné konflikty na africkej pevnine spôsobili viaceré migračné vlny iných kmeňov na ostrov a postupný koniec ich typickej existencie. Dnes už na ostrove nenájdete žiadny prales a pygmejovia boli prinútení naučiť sa žiť v osadách a zaoberať sa poľnohospodárstvom či rybolovom.
Táto transformácia očividne nebola jednoduchá. Pre pygmejov bolo vždy nezvyklé obrábať polia či prevádzkovať obchody a dôsledkom dnes je, že sú to často najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva majúce ťažkosti vôbec prežiť. Ich jednoduché hlinené domy so slamenou strechou sú v dezolátnom stave a každé obdobie dažďov hrozí rodinám novou katastrofou. Len veľmi málo detí dokončí základnú školu a stretnúť pygmeja so stredoškolským vzdelaním je naozaj vzácnosť. Detská úmrtnosť je obrovská – miestna nemocnica jednoducho odmietne vziať pacienta, ktorý nemá na zaplatenie. Pygmejovia sú tiež často brutálne diskriminovaní a ponižovaní.
Toto všetko nám rozprával šéf nami navštívenej pygmejskej dediny v perfektnej francúzštine – evidentne bol jeden z mála, ktorý mal vzdelanie. Zvyšok osady tak musel čakať na preklad buď do svahilštiny, čo je lingua franca celého východného Konga, alebo do miestneho jazyka zvanom kihavu. Prítomní počúvali pozorne, často aj prikývli či zatlieskali. Ku koncu nášho krátkeho pobytu sa zhromaždili okolo nás a začali spontánne spievať a tancovať. Aj keď boli až tragicky chudobní, nedalo im neukázať nám aj tú pozitívnu stránku ich života, vrátane ich folklóru.
Hoci naša návšteva pygmejskej dediny netrvala dlho, s niektorými jej členmi sme sa stretli opäť večer, kedy nám bola predvedená technika rybolovu vo vodách jazera Kivu. Osem mužov veslovalo ručne vyrobenú veľkú a ťažkú pirogu (pekne za spevu, kvôli koordinácii), kým dve menšie pirogy ťahali ťažkú sieť asi dvesto metrov od brehu, kde sa potom otočili a sieť, spolu s chytenými (prevažne malými) rybičkami, ťahali späť k pobrežiu. Úlovok nebol veľký, možno dostatočný na nasýtenie jednej menšej rodiny, takže lov sa musel zopakovať niekoľkokrát. V tomto prípade to však robili radi, pretože za námahu dostali aj finančnú odmenu od nás, návštevníkov. Turisti sú však na ostrove Idjwi stále veľmi zriedkaví a miestni by nepochybne privítali častejšie a početnejšie návštevy.
Napriek rozsiahlosti ostrova a nezanedbateľnej veľkosti obyvateľstva, na ostrove nie je zdroj elektrickej energie (s výnimkou pár súkromných generátorov), ba dokonca ani jediná benzínová pumpa. Niektorí ľudia používajú malé solárne panely na dobýjanie bateriek, ktoré potom slúžia na osvetlenie domovov v noci či dobytie mobilov. Benzín sa predáva v plastových fľaškách. Ekonomika ostrova sa točí okolo poľnohospodárskej a živočíšnej produkcie (hlavne banány, ananásy, maniok a palmový olej, taktiež kozy, hydina a morky) a ručnej výroby úžitkového tovaru, ako sú tehly, pirogy, veslá či hlinené nádoby. Všetko to sa potom predáva počas pravidelných tržných dní, ktoré sú skutočným sviatkom ostrovanov a ktoré sú bohato navštevované aj obchodníkmi z pevniny.
Čo sa týka turistiky, tak na ostrov je možné sa doplaviť pravidelnými linkami premávajúcimi medzi mestami Goma a Bukavu; tie rýchlejšie lode sem dorazia za niečo vyše hodiny. Ubytovacích kapacít je však žalostne málo. My sme bývali v Hope Land Guesthouse, v malej ubytovni, kde sme mali vlastnú kúpeľňu so sprchou, ale bez teplej vody (tú nám nosili ráno vo veľkých plastových kontajneroch). Elektrika a wifi občas fungovali, ale nie vždy spoľahlivo. Zato strava v reštaurácii bola prekvapujúco dobrá, pripravená výlučne z čerstvých miestnych zdrojov. Ľudia boli všade veľmi milí a, podobne ako inde v Kongu, vždy sa nám snažili vyjsť v ústrety.
Dediny na Idjwi sú aj napriek chudobe čisté a úhľadné, ľudia vynaliezaví a dokonale sebestační. Kým pevninské oblasti v okolí ostrova poznali tragédie neuveriteľných rozmerov (rwandská genocída v roku 1994 či pravidelné ozbrojené konflikty v Kongu), Idjwijčania žili vždy v mieri. Ako poznamenal náš sprievodca Yves (ktorý okrem poskytovania turistických služieb je aj riaditeľom jedinej rozhlasovej stanice na ostrove a takisto otcom DESIATICH detí), Idjwi je naozajstnou oázou mieru a stability v tejto tvrdo skúšanej oblasti plnej katastrof. Poznávanie života miestnych ľudí na Idjwi, spolu s obdivovaním krásnych prírodných scenérií na ostrove, to sú hlavné možnosti, ako stráviť čas na tomto veľmi zaujímavom ostrove uprostred afrického kontinentu.
(Tento článok bol prečítaný 60 krát.)