Skip to content

O cestovaní vo francúzskej spoločnosti

11 mája 2014 | Autor: Ladislav Bodnár | žiadne komentáre

Čo sa týka lingvistickej a spoločenskej stránky výpravy na ostrovy Kerguelen, to bolo pre mňa dobrodružstvo samo o sebe. Za posledné roky, keď som sa počas ciest ocitol v nejakej väčšej skupine, tak to boli vždy skupiny medzinárodné a multilingvistické a trochu som dúfal, že aj na tejto ceste sa nájdu cudzinci, s ktorými sa budem môcť rozprávať po anglicky, aby som si aspoň občas oddýchol od francúzštiny. To sa mi však nesplnilo – už neviem, kedy som bol naposledy v takomto perfektne monolingvistickom prostredí, kde každý používal jeden a ten istý jazyk, ktorý bol tiež pre každého jazykom materinským. Jedinou výnimkou bola časť posádky lode, ktorá sa skladala z Rumunov a Madagaskarčanov, ale s nimi sme prišli do „nepracovného“ styku len minimálne.

Ako som sa už zmienil v jednom z predchádzajúcich článkov, turistov nás bolo 12 – všetci Francúzi, okrem mňa. Väčšinou to boli staršie dvojice, ale boli medzi nami aj štyria individuálni turisti, z toho dve ženy. Ja som bol evidentne druhý najmladší, po jednom asi 35-ročnom Parížanovi. Najviac som sa kamarátil s Mireille, ktorá bola veľmi milá a neustále usmiata a ktorá vedela dobre po anglicky. Pracuje v Bruseli, v sídle Erópskej komisie. Ostatní boli tiež väčšinou milí, hlavne ženy, ale na lodi bolo aj zopár mužov, ktorí ma hlavne spočiatku dosť ignorovali – zrejme kvôli mojej nie príliš plynulej francúzštine. Ale všetci to boli veľmi zaujímaví ľudia a fascinovalo ma, ako veľa toho vedeli o geografii, histórii a zoológii tohoto vzdialeného a nehostinného sveta. Jeden starší pán vraj strávil 40 rokov plavením sa po mori vo vlastnej jachte a viacerí už boli aj v Antarktíde. Bola to naozaj nevšedná spoločnosť.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Čerstvé bagety a výborné víno nesmeli chýbať ani na nehostinnom súostroví Crozet

Ako cudzinec s nie príliš plynulou francúzštinou som si formoval vzťahy skôr cez individuálne dialógy, než v skupinovej debate, kde mi často ušli niektoré podstatné detaily. Nikdy som nežil vo francúzsky hovoriacej krajine a moje frankofónne znalosti pochádzajú hlavne z učebníc a medzinárodnej frankofónnej televíznej stanice TV5 Monde, ktorú som si obľúbil, hlavne kvôli francúzskym filmom a dokumentárnym programom. Rozumiem, povedal by som, veľmi dobre, skoro všetkému okrem slangu a príliš technických diskusií, ale rozprávať tak dobre zďaleka neviem. Samozrejme je tiež veľký rozdiel, ako ľudia podávajú informácie – napríklad Olivier, zvyknutý z rokov práce v dynamickom prostredí mítingových hál, rozprával veľmi rýchlo, kým Daniel, starý námorník s opálenou tvárou, sivými vlasmi a copom, rozprával pomaly a rozvážne, čo bolo pre mňa veľkou výhodou. Ale videl som sám na sebe, že som sa veľmi rýchlo zlepšoval a že byť hodený to takejto spoločnsti to je naozaj tá najlepšia škola výučby cudzieho jazyka. Len treba mať odvahu :-)

Iles Kerguelen

Pán Daniel si nenechal újsť príležitosť na rybačku ani na Kerguelenoch

Tiež musím povedať, že mi vyhovuje francúzsky humor a na lodi bolo zopár srandistov, s ktorými som sa veľa krát do sýtosti nasmial. Nechcem príliš zovšeobecňovať, ale keď som napríklad v skupine s Američanami, tak sa zďaleka tak zabávať neviem a to čo pripadá vtipné im, mne nepripadá zábavné vôbec. Aj preto mám oveľa radšej francúzske komédie, ako americké. Američania napríklad dosť často vtipkujú o politike a o veciach, ktoré sa udiali v USA, kým Francúzi sa počas výpravy viac bavili na vtipných poznámkach, slovných hrátkach a zábavných situáciách. O politike sa nerozprávali vôbec. Tiež často do detailov komentovali jedlo alebo sa diskutovalo o drobných veciach v domácnostiach, o rodinách, deťoch, atď.

Niekto sa ma pýtal na môj názor o Francúzoch a ich povestnej arongancii. Ja som bol vo francúzskej spoločnosti niečo vyše troch týždňov, takže som si mohol utvoriť názor, ale nechcel by som príliš generalizovať, lebo inde to môže byť ináč. Ale musím jednoznačne vyvrátiť akékoľvek negatívne predsudky o tomto národe. Na lodi boli naozaj všetci milí, slušní a extrémne zdvorilí. Od kapitána lode, ktorý sa stále usmieval a ktorý ochotne odpovedal na akékoľvek otázky návštevníkov na kapitánskom mostíku, až po obsluhujúci personál a dokonca aj vojakov prítomných na palube (Francúzsko totiž na týchto ostrovoch udržuje vojenské lode, ktoré chránia ich územie pred nelegálnym rybolovom). Taký zaujímavý príklad. Pán Pascal Bolot, prefekt celých týchto subantarktických území, ktorý sa osobne pozná s viacerými ministrami francúzskej vlády, ma každý deň zdravil podaním ruky a slovami „Bonjour, Monsieur Bodnar“. Neviem, či si pamätá priezviská všetkých 120 pasažierov na lodi, ale neprekvapilo by ma to.

Ile Amsterdam

Šéf dištriktu na ostrove Amsterdam podáva „punch planteur“, koktejl z tropického džúsu a bieleho rumu

Zdvorilosti a ďakovania bolo naozaj viac než dosť. Keď sme sa stretli dvaja v úzkych chodbách alebo na schodoch, tak sme si dávali jeden druhému prednosť, potom sme sa jeden druhému ospravedlňovali („pardon“) a nakoniec sme si ďakovali („merci“). Neverili by ste, koľko pusiniek, podania rúk a zdvorilostných fráz si Francúzi vymenia hneď pri raňajkách. Mne to dalo dosť práce si na to zvyknúť a ešte aj po dvoch týždňoch som stále zabúdal podať ruku obsluhujúcemu v jedálni alebo iným zamestnancom. A pravdu povediac, pripadalo mi to aj trošku nehygienické sa takto stále dotýkať, hlavne počas jedla, ale ako sa hovorí, „when in Rome, do as Romans do“…

Všetci boli milí, priateľskí a zdvorilí – niekto viac, niekto menej ale so žiadnou aroganciou som sa určite nestretol. Napadlo mi, že možno veľkú úlohu v tomto hrá Réunion a ostrovná mentalita ľudí, ktorí tam žijú a pracujú a ktorých bolo veľa aj na lodi, hlavne medzi zamestnancami. O Réunione som počul len samé dobré veci – od ľudí, ktorí sa tam narodili alebo ktorí tam žijú už dlho, ako aj od turistov, ktorí tam strávili pár dní. V našej skupine nás bolo dvanásť, z toho piati žili na Réunione (jedna pani sa tam aj narodila, ostatní sa prisťahovali z Francúzska) a tí mi pripadali obzvlásť priateľskí. Možno je to náhoda, ale Francúzi žijúci vo Francúzsku boli možno o niečo negatívnejší a občas si aj zanadávali na rôzne veci vo svojej rodnej krajine.

Marion Dufresne

Pani Hélène z Réunionu oslavje na lodi svoje päťdesiatiny

Ešte poznámka k fyzickej kondícii účastnikov výpravy. Musím povedať, že mužská časť bola celá vo výbornom fyzickom stave. Dokonca aj Jacque, najstarší medzi nami, bol fyzicky veľmi zdatný, čomu určite pomáha fakt, že žije v Alpách a že často chodí na horské túry. Zato ženy boli, povedal by som, o niečo zanedbanejšie. Nie nejak príliš, ale viacerým by pomohlo, ak by zhodili zopár kíl a pohybovali sa trochu viac. Aj medzi zamestnancami sú všetci super fit – v telocvični vidím každý deň prefekta aj šéfa logistiky, kým jeho asistent je vášnivý bežec a vraj niekedy prebehne aj 80 km za jeden víkend. To nám povedala jeho manželka, ktorá s nami cestovala a ktorá je po fyzickej stránke presný opak Philippa – malá, veľká, s obrovským zadkom a totálne unfit. Na Crozete bola s nami na krátkej túre a stále sme museli na ňu čakať a keď sme sa z prechádzky vrátili, tak si len sadla do chatky a zostala tam celé poobede, pretože už nebola schopná ani vstať na nohy. Zaujímavá dvojica…

Iles Kerguelen

Túra na Kerguelenoch v ťažkom, kamenistom teréne

Ak to mám všetko zhrnúť, tak musím povedať, že som sa cítil dobre medzi Francúzmi a rozhodne s nimi rád pôjdem cestovať zase, ak sa naskytne príležitosť. Len sa musím ešte naučiť viac chodiť v tejto super zdvorilej spoločnosti a nezabúdať na to, že ženy a dievčatá sa musia každý deň bozkávať na líčka :-)

(Tento článok bol prečítaný 244 krát.)

Facebooktwitterpinterestlinkedinmail

Podobné články

Komentáre

Neboli pridané žiadne komentáre

Pridaj komentár

Required

Required

Optional