Skip to content

Dva dni na ostrovoch Crozet

22 apríla 2014 | Autor: Ladislav Bodnár | žiadne komentáre

Po štyroch dňoch plavby v pomerne kľudných vodách sme 17. marca 2014 zavčasu ráno dorazili k ostrovom Crozet. Zakotvili sme pri Ile de la Possession, jednom z piatich ostrovov, ktoré tvoria toto odľahlé súostrovie. Viacerí nedočkaví pasažieri boli hore už pred svitaním. Ja som vstal okolo šiestej a pozrel som sa von z okna kabínky, kde som vo vode uvidel stovky plávajúcich tučniakov. Ešte pred raňajkami som vyšiel na palubu, kde ma okrem ostatných turistov vítal značný chlad a vietor. Pred nami sa rysovala naša destinácia spolu s niekoľkými farebným budovami základne, kým za nami sa črtal ďalší úžasný ostrov – Ile de l’Est.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Ranný pohľad na ostrov Ile de la Possession z lode

Helikoptéra začala odpravovať náklad a ľudí okolo ôsmej ráno a na mňa prišiel rad krátko pred desiatou. Na rozdiel od iných pasažierov, my turisti sme neboli odvezení do základne, ale k malému zálivu vzdialenému od základne asi 3 hodiny chôdze. Tam, na čiernej piesočnatej pláži, došlo k nášmu prvému stretnutiu s nádherným tučniakom kráľovským (Aptenodytes patagonicus, fr. Manchot royal, angl. King Penguin).

Ile de la Possession, Iles Crozet

Na čiernej pláži nás vítali skupiny tučniakov kráľovských

Tieto vzdialené ostrovy sú asi jedným z mála miest na svete, kde divé zvieratá nemajú strach z ľudí. Stačí si sadnúť na pláž a o chvíľku sa k vám začnú blížiť tučiniaky. Spredu, zozadu, z boku… netrvá dlho a ste doslova obkolesení veľkou tlupou týchto nevšedných zvierat. Prídu tak na dosah ruky, kde sa zastavia a začnú rôzne krútiť hlavami, aby si vás dobre obzreli zo všetkých strán. Je samozrejmé, že ak urobíte nejaký prudší pohyb, tak sa zľaknú a začnú sa odťahovať, ale pokiaľ len kľudne sedíte, tak vám prídu robiť spoločnosť. Tučniak kráľovský je o dosť väčší a podstatne krajší a farebnejší, než tučniak africký, ktorého som mal kedysi možnosť vidieť v Kapskom meste. Ja som sa nedokázal kontrolovať a neustále som ich fotil, takže už mám obrovskú zbierku fotografií tučniakov :-)

Ile de la Possession, Iles Crozet

Zvedavé tučniaky si obzerajú nevšednú návštevu

Ale podobné to bolo aj s inými zvieratami. Okrem tučniakov bolo na pláži a v okolitej vegetácii aj viacero tuleňov sloních (Mirounga leonina, fr. Éléphant de mer, angl. Southern Elephant Seal), ktoré tam spokojne spali. K jednému som prišiel veľmi blízko, na necelé dva metre od jeho hlavy, ale on len otvoril na chvíľu oči, trochu si ma poobzeral a potom ich zase zatvoril a kľudne spal ďalej! Ani lietajúce vtátky nie sú príliš bojazlivé – albatrosy aj petrely nám dovolili priblížiť sa na dva metre, než trochu znervózneli a začali uvažovať o vzlietnutí. Jeden menší druh vtáka (Chionis minor, fr. Petit Chionis, angl. Black-faced Sheathbill) nám dokonca stále pobehoval pod nohami, až sme si museli dávať pozor, aby sme do nich nekopli alebo ich neprišliapli.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Oddychujúci tuleň sloní

Albatros sťahovavý (Diomedea exulans, fr. Albatros hurleur, angl. Wandering Albatross) je ďalší krásny a zaujímavý vták, ktorý na ostrove hniezdi. Je naozaj impozantný, hlavne počas letu, pretože rozpätie krídel najväčších samcov dosahuje až 3,4 metra. Je to zviera, ktoré sa dožije až 80 rokov, ale rozmnožuje sa veľmi pomaly – samička znesie len jedno vajíčko každé dva roky. Pár si je verný celý život a hoci čas medzi párením trávia samostatne (často na úplne opačnom konci sveta), počas párovania sa vždy stretnú na jednom a tom istom ostrove. Práve počas našej návštevy na ostrove mali niektoré páry „obdobie lásky“ a videli sme často ako sa navzájom prezentovali rôznymi komickými pohybmi, čo v nás vyvolávalo smiech. Viacero ich aj hniezdilo a dokonca prvé mláďa už uzrelo svetlo sveta, ale keby nám sprievodca nebol povedal, že je to novorodenec, tak by sme to ani netušili, taký bol veľký. Lietať však ešte nevedel.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Hniezdiaci albatros sťahovavý

Bohužiaľ sú ohrozené. Na skoro všetkých ostrovoch sú potkany a na niektorých aj zdivočené mačky, dovezené často nechtiac na lodiach a tie im pojedia vajíčka alebo mláďatá. Ďalším problémom sú rybárske lode, ktoré vyhadzujú do vody dlhé laná s háčikmi a návnadami a keďže albatros sa živí rybami, tak sa často nechá nalákať návnadou, pričom sa zachytí na háčiku a doslova sa utopí. Preto majú francúzske lode v týchto územiach prikázané rybárčiť výlučne v noci (albatros loví len cez deň), ale či to robia podobne rybárske lode z iných krajín, to je otázne. Na ostrove Amsterdam je jeden endemický druh – albatros amsterdamský, ktorý je v kritickom stave ohrozenia a ktorých zostáva už len asi 30 párov.

Napriek tej nevšednej kráse a neuveriteľne bohatého života, zvieratá to tu určite nemajú ľahké. Okolo tých obrovských kŕdľov tučniakov sa neustále pohybujú dravce – veľké petrely a o niečo menší druh vtáka, ktorý sa volá „skua“ a tie sa tučniakom neustále snažia ukradnúť buď vajíčka alebo mláďa (na dospelého tučniaka alebo aj veľké mláďa si už netrúfnu). Videl som raz scénu, ako jeden petrel ukradol malého tučniačika a ako ho konzumoval pred očami rodičov obete. Aj jedno vajíčko sa raz niekomu vykotúľalo a najbližia skua si ho hneď zobákom rozbila a vnútrajšok vysala. Samozrejme ani petrely či skuy to nemajú jednoduché – taký 16-kilový tučniak s ostrým zobákom sa vie brániť a útočiť a hoci aj petrel je dosť veľké zviera, počas svoje čaptavej chôdze okolo tučniakov obdrži viacero bolestivých bodnutí do hlavy od dospelých penguinov.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Petrel veľký konzumuje mláďa tučniaka kráľovského

V jednej manšotiére (t.j. kolónii tučniakov; toto mnou prevzaté slovíčko pochádza z francúzskeho „manchotière“ (manchot = tučniak), ktoré sa mi zapáčilo, takže som ho prevzal aj do slovenčiny), majú aj dosť veľké výskumné centrum – zopár budov, kde sa robia všelijaké zaujímavé pozorovania. Sprevádzala nás tam jedna mladá slečna, Caroline Bost, študentka molekulárnej biológie na univerzite v Štrasburgu. Má tam dokonca aj operačnú sálu pre tučniakov! Tých tam „operuje“ preto, aby im nainštalovala čipy, ktoré potom zbierajú rôzne dáta. To robí počas anestézie, pretože aj keď je tučniak veľmi milé zvieratko, dobrovoľne si namontovať veľký a čudný predmet na chrbát určite nedá. A práve počas našej návštevy sa stal kuriózny prípad. Caroline dlho nemohla nájsť jedného tučniaka s čipom (z nejakého dôvodu sa pokazil GPS v čipe) a už si myslela, že ho nikdy nenájde, pretože to bol jej posledný deň na ostrove, keď počas poslednej prechádzky v manšotiére, medzi 50 tisíc inými jednotlivcami, objavila svojho strateného tučiniaka s čipom!

Ile de la Possession, Iles Crozet

Operačná sála pre tučniaky na základni Alfred Faure

Počasie sme mali super dobré, vraj až neuveriteľne dobré na túto zemepisnú šírku. Síce aj trochu spŕchlo, ale vždy len ráno na pár minút, potom zvyšok dňa nič. Ale bolo polojasno a ten slnečný svit úplne oživil a sfarbil tú ináč dosť mŕtvu krajinu. A tučniaky vyzerali ešte krajšie pod slnečným svetlom. Vietor bol v prvý deň dosť slabý (na miestne pomery), ale na druhý deň nám ukázal svoju silu a let v helikoptére zďaleka nebol taký príjemný, ako v prvý deň. Ale pocitovo bola zima. Oblečený som bol veľmi dobre, ale tým že fúkal silný vietor a tým, že sme trávili všetok čas vonku a často staticky, tak som cítil ten nepríjemný chlad. Večer sme boli všetci prekvapujúco unavení, hoci sme prešli pešo len pár kilometrov. Ten neustály silný vietor je naozaj nepríjemný, často mi slzili oči a večer som ich mal celé červené.

Ile de la Possession, Iles Crozet

Veľká „manšotiéra“ na ostrove, v pozadí loď Marion Dufresne

Posledné odpoludnie sme strávili na základni. Tam nás privítal (šampanským, ako ináč) šéf distriktu Serge Fuster, ktorý na ostrove plní viacero funkcií. Okrem jeho hlavnej funkcie je vlastne aj šéfom polície a tiež starostom ostrova. Povedal nám, že počas posledných niekoľko rokov tam zosobášil tri dvojice, ktoré na ostrov prišli pracovať a ktoré sa tam potom aj formálne vzali. Ale život a práca v takejto odľahlej oblasti určite nie je pre každého – ľudia tam chodia pracovať buď na šesť alebo dvanásť mesiacov a hoci niektorým to vyhovuje, boli aj takí, ktorí sa tam psychycky zrútili – zo samoty a jednotvárnosti života medzi tými istými dvadsiatimi ľuďmi každý deň…

(Tento článok bol prečítaný 366 krát.)

Facebooktwittergoogle_pluspinterestlinkedinmail

Podobné články

Komentáre

Neboli pridané žiadne komentáre

Pridaj komentár

Required

Required

Optional