S pavúkmi a pijavicami v dažďovom pralese

Predierať sa medzi pavúkmi, ovíňajúcimi pichľavými rastlinami s pijavicami na nohách a kvôli hustote porastu vidieť pred seba len na dva metre je veru silný zážitok. Do tropickej džungle sme šli viacerí, ale chvíľu som v nej ocitla sama. Bez vody, bez mobilu a akýchkoľvek vecí. Moji spolupútnici sa mi stratili… Bola to chvíľa strachu, paniky, klaustrofóbie a absolútnej bezmocnosti.

Do mesta Cape Tribulation, ktorý je vstupom do dažďového austrálskeho pralesa vzdialeného asi dve hodiny jazdy od Cairnsu, sme sa vybrali na trojdňový trip. Odporúčam každému zažiť niekoľko hodín v džungli. Zistíte, že filmová džungľa je presne taká istá ako skutočná. Tmavá, vlhká, neprehľadná a neskutočne zelená.

Džungľa je ozajstné dobrodružstvo  

Kto ma rád prírodu, v džungli si príde na svoje. Nezabudnuteľným zážitkom je samotné predieranie sa hustým zeleným porastom. Pripadala som si ako ten chlapík z Discoveri, ktorý demonštruje ako prežiť v rôznych podmienkach. Spomenula som si, ako sa predieral hustou džungľou a hovoril o strašnom vlhku. Nemali sme nožík, ani mačetu a veruže by sa tu hodili aspoň obyčajné nožnice. Na každom kroku sme sa totiž zamotávali do dlhých zelených pásikov visiacich zo stromov. Mali maličké zúbky po okrajoch, ktoré boli strašne nepríjemné. Chytali nás za kožu, oblečenie, najhoršie bolo, keď sa nám dostali do vlasov. Zakaždým sme museli urobiť krok späť a pomaličky rastlinu zo seba odlepovať. Okrem týchto tenkých pásikov, tam boli aj iné druhy ovíňajúcich rastlín. Proste všetko nás tam chytalo, zvieralo…

Pavúky a pijavice sú všade a veľa

Predieranie sa takýmito rastlinami trvá dosť dlho. V slovenskom lese by som tých zopár kilometrov prešla raz dva, ale v džungli chôdza trvá veľmi dlho.  Nielen rastliny a hrboľatý povrch nám bránili v napredovaní. Ďalšou nepríjemnosťou, ktorú v pralese musíte zdolať, je nenormálne množstvo pavučín s číhajúcimi pavúkmi. Toľko pavúkov som v živote nevidela. Ako v horore. Veľakrát som sa zastavila tesne pred veľkou sieťou, s nosom pri obrovskom pavúkovi. Bŕŕ.

Neboli to ale tie chlpaté obrovské tarantule, ešte to by chýbalo. Jedného chlpatého, ale maličkého som videla na strome. Pavúky mali dlhé nohy a veľké bruchá rôznej veľkosti. Bolo ich tam strašne veľa. Ešte, že som išla v poradí ako druhá a nemusela som rozbíjať pavučiny. Okrem týchto „milučkých“ zvieratiek na nás číhali aj pijavičky. Tie sú v každom dažďovom pralese. Boli dosť nechutné, musím priznať. Tmavo hnedé, napučané a slizké. Vôbec som necítila, že sa tá pralesná potvora do mňa zakusla a cicia mi krv. Oproti komárom majú jemnejšie spôsoby prenikania do kože. A majú aj lepšie správanie, nie sú také otravné a nebzučia vám okolo ucha. Len si pekne čušia na vašom telíčku a tíško si pochutnávajú. Keď som ju na sebe zbadala, omráčila som ju repelentom, po ktorom sa čudne skrútila a bolo po nej. Odpadla a spustila príval krvi. Počas chôdze som si často kontrolovala nohy, či nenájdem ďalšie a videla som plno malých rúročiek (nenacicané) šplhať po ponožkách.

V džungli bez vody, mobilu a sama

Najhoršie zo všetkého ale bolo, že v ten deň bolo príšerne horúco a nemali sme dosť vody. Fľašu vody čo som si so sebou niesla, som veľmi rýchlo vypila a veľmi rýchlo som ju aj vypotila. Bolo tam tak vlhko, že som bola úplne mokrá, kvapkal mi pot z brady. Takže cestou naspäť sme nemali ani kvapku životodarnej tekutiny, ešte, že to nebola nejaká poldňová túra…

Nikomu neodporúčam ísť do pralesu sám, je to naozaj veľmi nebezpečné. Túra po drevených turistických chodníkoch vo vysekanom poraste je bezpečnejšia. Tam mi to tak všetko došlo. Terén bol strmý, všade plno konárov, kmeňov, dá sa tam celkom ľahko vyvrtnúť členok alebo prísť k inému úrazu. Orientácia je v džungli veľmi problematická, cez ten hustý porast sa všetko javí rovnaké a je veľmi ľahké sa stratiť.

Stalo sa nám, že sme zišli z cesty a museli sme ju hľadať. Kamaráti totiž hľadali batohy, ktoré si pri výstupe nechali dole, aby ich neťažili a mysleli si, že touto cestou pôjdu aj naspäť. Vôbec sa mi to nevidelo, ale trvali na to, že inou cestou sa dole ani dostať nedá… Lenže, nebolo to tak. Ten porast bol tak hustý a tak rovnaký, že miesto s batohmi nevedeli nájsť. Mali sme v nich všetky veci. Išli to miesto hľadať a stratili sa mi, lebo som zaostávala. Išla som totiž pomaly, šetrila som si energiu. Ostala som tam naraz úplne sama, kričala ich mená, no nikto sa mi neozýval. Bola som bez vody, mobilu, liekov, oblečenia. Ak by ma poštípal nejaký živočích, nemôžem si zavolať ani záchranku, nemôžem si ošetriť ranu a bez vody v tej horúčave rýchlo skolabujem. Nájsť cestu von je veľký problém aj pre ľudí so skvelou orientáciou a nie ešte pre človeka, ktorý má problém zorientovať sa aj v obchodnom dome. A šanca, že vás nájdu nejakí turisti, je naozaj minimálna. Predsa len, väčšina má dosť rozumu na to, aby džungľu spoznávala len z bezpečných turistických cestičiek.

Vták Kazuár má silný kop

V Cape Tribulation sa vyskytuje chránený druh vtáka Kazuár (Cassowary), ktorých je dnes už veľmi málo. Je nebezpečný, lebo má silný kop a jeho dlhé, ostré pazúry môžu človeku privodiť aj smrteľné zranenia.  My sme videli samca na ceste, ako sa pokojne a sebavedomo prechádzal aj so svojimi dvoma „kuriatkami“. Mali sme vraj veľké šťastie, lebo toho vtáka nie je bežné stretnúť. Kazuár je zvláštny tým, že o mláďatá sa stará samec a nie samica. Tatko Kazuár sedí na vajíčkach pokiaľ sa nevyliahnu malé Kazuárčatá a stará sa o nich pokiaľ nevyrastú.

Lokalita Cape Tribulation je nádherná kvôli svojej zeleni. Neviem, či som niekde videla trávu zelenšiu. Prší tam veľmi často, takže preto je tu tráva číro zelená, bez jediného suchého stebla.  Dá sa tam aj jazdiť na koníkoch. A robia tam veľmi dobrú zmrzlinu z čerstvého ovocia. Parádne som si pochutnala. Mňam. Je tam rieka, v ktorej sa dobre chladí a pláva a v ktorej nie sú žiadni krokodíly.

Dažďový prales pri Cape Tribulation v Austrálii

[nggallery id=10]

(Tento článok bol prečítaný 1002 krát.)