V poslednom sharehouse sú mojimi spolubývajúcimi rôzne tvory. Pekné aj nepekné. Namiesto ropúch obrovských, ktoré mi robili spoločnosť v predchádzajúcom podnájme, tu mám krajšie žabky – rosničky zelené. Jeden statný žabiak – rosničiak sa pozval na návštevu mojej kabelky.
Chvalabohu zbadala som ho skôr, ako som sa s kabelkou vybrala von. Asi by som opäť vyskočila z kože, keby som pri pokladni vylovila z kabelky namiesto peňaženky živého žabiaka. A čo by si o mne pomysleli ľudia naokolo, to radšej ani nechcem vedieť…
Do izby mi priskackal zvonku, tak ako mnoho ďalších nevítaných hmyzích návštevníkov, keď som mala otvorené okná dokorán. Klíma bola pokazená a izbu som si nejako schladiť musela. A keďže majiteľ tohto sharehausu šetrí na všetkom možnom i nemožnom, tak v oknách nemá sieťky proti hmyzu. Preto mám večer, po zapnutí svetla, izbu plnú všakovakej hávede a hlavne komárov. Čo sa týka počtu obťažujúceho hmyzu, cítim sa vo svojej izbe ako v dobytčej stajni :-). A ako naozajstná somárica, lebo mu za ten stajňový “luxus” platím 130 dolárov týždenne (102 €).
Rosničiak bol však milá návšteva, z tašky si potom skackal po stole i zrkadle. Bol nádherný. Ale tie kadejaké veľké chrobáky, ktoré mi pravidelne večer nalietavajú do izby, mi lezú nielen po dlážke a stenách, ale aj pekne na nervy. A keby len oni, šváby v kuchyni, nejaký zvláštny hmyz v starých skriniach i zásuvkách, no mám toho tu dosť.
Aj preto sa opäť sťahujem. Ale nielen kvôli hmyzu, mám pocit, že na ten, by som si zvykla skôr, ako na majiteľa tohto sharehausu. Sťahujem sa už do šiesteho prenájmu, teraz prvý raz na odporúčanie spolužiakov. Modlím sa, aby to tentoraz už naozaj vyšlo.
(Tento článok bol prečítaný 186 krát.)