Keď som mal 13 rokov, tak som v jednej malej košickej knižnici objavil knihu švédskeho antropológa Bengta Danielssona pod názvom Vzbura na lodi Bounty (vydavateľstvo Obzor, 1974). Tento pravdivý príbeh šéfa vzbúrencov Fletchera Christiana a kapitána lode Williama Bligha z konca 18. storočia ma fascinoval do takej miery, že som si tú knihu prečítal možno aj päť krát. Populárny film Bounty z roku 1984 si pravidelne pozerám dodnes, aspoň raz ročne. A v mojej osobnej knižnici sa nachádza viacero kníh o tejto dramatickej historickej udalosti, vrátane známej trilógie Charlesa Nordhoffa a Jamesa Normana Halla, ako aj iných autorov pokúšajúcich sa popísať udalosti, ktoré sa odohrali nielen v osudnom roku 1789 na samotnej lodi, ale aj počas nasledujúcich rokov, keď sa časť vzbúrencov usadila na ostrove Pitcairn.
V mojich mladých rokoch sa mi samozrejme ani nesnívalo o tom, že by som jedného dňa mohol navštíviť tento malý tichomorský ostrov, ležiaci na polceste medzi Tahiti a Veľkonočným ostrovom. Ale od tej doby už prešlo viacero desaťročí a s uplynutým časom sa svet ako keby zmenšil. Návšteva Pitcairnu sa postupne stávala realistickejšou, až som sa jedného dňa rozhodol, že sa tam definitívne pozriem. Táto pre mňa historická udalosť sa odohrala 17. mája 2018, keď som zavčasu ráno na vlastné oči uvidel tento záhadný ostrov a keď som o pár hodín neskôr vstúpil na miesto, ktoré si Fletcher Christian vybral ako útočisko po úspešnom prevzatí lode Bounty 28. apríla 1789.
Dostať sa na Pitcairn nie je vôbec jednoduché. Najprv je nutné absolvovať dlhý medzinárodný let na Tahiti vo Francúzskej Polynézii a odtiaľ potom domáci, vyše trojhodinový let juhovýchodným smerom na ostrov Mangareva, patriaci pod súostrovie Gambier. Z ostrova Mangareva je to na Pitcairn už len nejakých 530 kilometrov, čo znamená 36-hodinovú plavbu na malej, starej lodi zvanej Claymore II, ktorá sa na tento izolovaný ostrov plaví 12 krát ročne, aby tam priviezla náklad a pasažierov. Keďže na lodi je len šesť kabín pre maximálne 12 cestujúcich, takýto výlet na Pitcairn si treba objednať niekoľko mesiacov dopredu. Pitcairnčania, ktorí sú občas nútení absolvovať cestu na Tahiti alebo Nový Zéland zo zdravotných dôvodov majú totiž pred turistami prednosť.
Príchod lode Claymore II je pre Pitcairnčanov vždy veľkou udalosťou. Tá totiž priváža na ostrov nielen kontajnery plné objednaného tovaru, ale potenciálne aj miestnych obyvateľov vracajúcich sa domov a taktiež krátkodobých návštevníkov, ktorí sú pre pitcairnskú ekonomiku veľmi dôležití. Nebolo teda divu, že pri vystúpení z člna v zálive Bounty Bay, na nás čakali takmer všetci 50 obyvatelia ostrova! Na Pitcairne nie je žiadny hotel, takže každý turista si musí dopredu objednať izbu u jednej z miestnych rodín, ktorá poskytuje ubytovanie. My sme mali rezervovaný štvordňový pobyt u Jaya Warrena (bývalého starostu ostrova) a jeho manželky Carol (za slobodna Christianovej) priamo v centre mesta Adamstown, len pár minút chôdze on hlavného námestia, kde sa nachádza obchod, pošta, múzeum a kostol.
Naše ubytovanie v dome u Jaya a Carol bolo jednoduché, ale čisté a príjemné. Poschodový dom bol postavený na svahu a mal dva vchody – ten náš bol na poschodí, kde sa nachádzali dve izby, sprcha a záchod. Na raňajky a obed sme však chodili dole na prízemie, kde bola kuchyňa, jedáleň a obývacie priestory. Na večere sme potom boli odvezení do neďalekého domu, kde bývala Jayova a Carolova dcéra s rodinou. Okrem nás tam chodili na večeru aj iní členovia Warrenovej rodiny, ako aj ďalší dvaja turisti, takže večere boli veľmi spoločenské. Jedným z populárnych plodov na ostrove je samozrejme chlebovník (loď Bounty bola vyslaná na Tahiti práve s cieľom dopraviť sadenice chlebovníka do anglických kolónií v Karibskom mori) a my sme si ho užili do sýtosti. Ten bol pripravovaný podobným štýlom ako u nás zemiaky – hranolky, čipsy, ba dokonca aj na spôsob zemiakového šalátu.
Hlavnou turistickou činnosťou na Pitcairne sú túry po vyznačených cestičkách. My sme si na prvý deň vybrali cestu vedúcu k najvyššiemu bodu ostrova (347 metrov nad morom), po ktorom sme zostúpili k pobrežiu zvanom Tedside na západnej časti ostrova. Pitcairn nám v ten deň ukázal, prečo bol vhodným útočiskom pre vzbúrencov z Bounty. Je totiž veľmi ťažko dostupný – pobrežie dominujú strmé útesy a morom ošľahané obrovské skaliská, kým piesočné pláže sú veľmi zriedkavé. Počas nasledujúcich dní sme navštívili všetky hlavné atrakcie, vrátane St Paul’s Pools na východe ostrova, Christianovej jaskyne (kde vraj vodca vzbúrencov rád sedával a meditoval) a miesta zvanom Down Isaacs, čo je nádherné zákutie ostrova s prirodzenými kúpaliskami, korálmi a pestrofarebnými rybičkami.
Samozrejme jednou z hlavných atrakcií ostrova je zoznamovanie sa s miestnym obyvateľstvom a ich spôsobom života v malej komunite na jednom z najizolovanejších miest na zemeguli. So záujmom sme si napríklad vypočuli príbeh pani Meraldy Warrenovej, ktorá takmer prišla o život počas pôrodu na ostrove. Zachránil ju až lekár z jednej brazílskej lode, ktorá sa čírou náhodou plavila okolo Pitcairnu a ktorá zachytila núdzové volanie ostrovanov z rádiovej stanice. (Novorodenca sa mu už bohužiaľ zachrániť nepodarilo). To bolo v 80-tych rokoch minulého storočia; dnes je už na Pitcairne slušne vybavené zdravotné stredisko s prítomným lekárom, takže aspoň bežné choroby a ľahké zranenia sa dajú riešiť priamo na ostrove. Ale na čokoľvek vážnejšieho je nutné absolvovať dlhú a nákladnú cestu do najbližšej nemocnice, ktorá sa nachádza v tahitskom hlavnom meste Papeete alebo podstúpiť ešte drahšiu cestu až na Nový Zéland.
Napriek evidentným príznakom modernizácie, hlavne od zavedenia satelitného internetu v roku 2006, Pitcairnu hrozí postupná depopulácia. Veľká väčšina zo zhruba 50 ostrovanov sú starší ľudia. Pôrodnosť je veľmi nízka – počas našej návštevy bola miestna škola vzdelávacím zariadením pre tri(!) deti. Školáci nad 13 rokov odchádzajú študovať na Nový Zéland, ale po skončení štúdií sa väčšina na odľahlý ostrov už nevráti. Aby Pitcairnčania prilákali mladých a produktívnych ľudí, tak pred niekoľkými rokmi zaviedli oficiálny imigračný program, ktorého súčasťou je pozemok a dom na ostrove. Avšak záujem o život v týchto odľahlých končinách je minimálny – zatiaľ vraj o imigráciu na Pitcairn prejavili záujem len dve rodiny; obe boli schválené, ale nakoniec sa tam nepresťahovala ani jedna z nich.
Má vôbec Pitcairn šancu prežiť do budúcnosti? Alebo sa jedného dňa ocitne totálne vyľudnený? To zjavne závisí od dnešných mladých Pitcairnčanov, či budú ochotní vrátiť sa na ostrov po ukončení štúdií na Novom Zélande. Momentálne to nevyzerá veľmi ružovo. Ale podľa posledných informácií z Pitcairnu má Claymore II čoskoro nahradiť väčšia a modernejšia loď, ktorá by mohla na ostrov dopraviť výrazne vyšší počet turistov, čo by značne posilnilo miestnu ekonomiku. To by mohlo prilákať niektorých mladých ostrovanov, aby sa natrvalo usadili na Pitcairne. Bola by to obrovská škoda, ak by tento nádherný ostrov a historicky veľmi zaujímavé miesto zostalo jedného dňa úplne bez obyvateľov.
(Tento článok bol prečítaný 127 krát.)
Vystižne napísané dojmy z pobytu na ostrove a si myslím že by sa dalo písať nekonečne dlho o tom prekrásnom ostrove. Či už o rozmanitom ovocí či o spolunažívaní ostrovanov a prirode. Na záver ďakujem synovcovi že ma pozval na tu prekrásnu cestu na ostrov Pitcairn a ostatné miestá na ktoré do konca života nezabudnem. Vďaka, Ondrej.