Udžu Sah prežil celý svoj doterajší život na jazere Sentarum, v odľahlej časti indonézskeho Bornea. Dostať sa do jeho dediny nebolo vôbec jednoduché; najprv sme museli absolvovať 12-hodinovú nočnú jazdu miestnym autobusom (ktorý rozhodne nepatril do luxusnej kategórie dopravných prostriedkov) z Pontianaku (hlavného mesta provincie Západný Kalimantan) cez Sintang do mestečka Suhaid na brehoch rieky Kapuas. Zo Suhaidu nás potom čakala trojhodinová plavba motorovým člnom. Konečným cieľom tejto peripetie bola dedinka zvaná Genting, skladajúca sa zo zhruba dvadsiatich “plávajúcich” domov, ležiacich priamo na jazere. Kým v suchom období sa možno dá trochu pochodiť po okolí, po väčšinu roka je motorové plavidlo jediným spôsobom ako sa niekam dopraviť.
Celá táto oblasť je vlastne jedna obrovská zaplavená planina. V období dažďov, ktoré prevládalo počas našej návštevy, voda neustále stúpa a rozloha jazera sa každým dňom zväčšuje, až kým nezaplaví aj značnú časť okolitých lesov. Bolo to pre nás nevšedné predierať sa cez hustý dažďový prales na Borneu – člnom. Niekoho to možno prekvapí, že aj na takomto mieste dokážu prežiť ľudia, ale pravdou je, že toto obrovské a dynamické jazero je domovom komplexného a vyváženého ekosystému, ktorý dokáže uživiť prítomných ľudí i zvieratá. Jedným zo zaujímavejších živočíchov nachádzajúcich sa v jazere Sentarum je dravá ryba zvaná hadohlavec (angl. snakehead fish).
Hadohlavec je veľmi agresívny, dravý, rýchly a agilný predátor žijúci v sladkovodných jazerách Ázie a Afriky, kde často nemá prirodzených nepriateľov. Je to ryba, ktorá je schopná prežiť aj štyri dni bez vody a dokáže vrtivým pohybom prejsť až 400 metrov po suchej zemi! Kým toto sú zaujímavé kuriozitky, nás asi najviac zaujal fakt, že hadohlavec je veľmi chutná ryba, bohate obdarená lahodným mäsom bez kostí. To sme si mohli vychutnať po rybačke. Chytiť takého hadohlavca však dá veľa práce, ako sme sa mohli sami presvedčiť, keď sme s našim hosťom vyrážali na podvečerný rybolov.
Prakticky prebiehala rybačka tak, že sme na háčik dali živého sumca (sumce sme kúpili ráno na trhu v malom mestečku vzdialenom asi 40 minút plavby) a šnúru sme potom priviazali na silný konár stromu v zatopenom lese. Bola to únavná práca, pretože všetko sa dialo na úzkom, nestabilnom kanoe. Po priviazaní šnúry sme sa potom veslovaním presunuli na ďalšie miesto, kde sa celý proces zopakoval. Pretože pán hadohlavec je teritoriálna ryba, návnady sme boli nútení dávať ďaleko od seba, aj niekoľko stovák metrov; nemalo totiž význam priväzovať návnady príliš blízko jednu od druhej, keď v okolí zrejme pobýva iba jeden člen tohoto druhu ryby. Celkove sme za podvečer priviazali dobrú stovku návnad na nezanedbateľnej rozlohe pralesa a tam sme ich nechali cez noc. My, turisti, sme vyjadrili pochybnosti, či tie návnady ešte niekedy nájdeme, ale Udžu Sah sa len sebavedome usmieval – jemu by vraj nerobilo problém nájsť aj 200 rozložených návnad.
Do dediny sme sa vracali unavení. Tam nás čakala večera a po nej skorý spánok, pretože na druhý deň sa vstávalo už pred piatou. Všetci sme boli zvedaví, na koľkých návnadách nájdeme chytenú rybu a nedočkaví sme sa vybrali na zber “úrody”. Pre domácich naozaj nebol žiadny problém nájsť návnady – a to dokonca presne v tom istom poradí, v akom sme ich ukladali deň predtým. Už pri príchode k návnade bolo zrejmé, či sa hadohlavec chytil – napnutá a pohybujúca sa šnúra totiž dávali jasne najavo, že na háčiku sa nachádza jeden neuveriteľne rozzúrený živočích, ktorý sa zúfalo snaží uniknúť z pasce. Jedinou neznámou veličinou bola veľkosť hadohlavca. Po vytiahnutí návnady na čln sme mohli obdivovať nielen krásu tejto dravej ryby, ale aj jej veľkú nespokojnosť. Trápenie sladkovodného stavovca bolo ukončené v momente keď dostal po hlave silný úder veslom.
Úspešnosť lovu bola asi 30%. Na niektorých šnúrach sme našli pôvodnú návnadu, na iných však sumec chýbal, takže ho hadohlavec zrejme skonzumoval bez toho, že by sa chytil na háčik. Boli aj miesta, kde sa rybe podarilo odtrhnúť celý konár, na ktorej bola šnúra priviazaná – niektoré jednotlivce vraj dosahujú až 90 centimetrov a takýto tvor má už poriadnu silu. Bohužiaľ pre neho, odtrhnutie konára neznamenalo slobodu, keďže veľký drevený objekt značne obmedzoval jeho pohyblivosť pod hladinou vody. Ale celkove bol úlovok prijateľný – po návrate do dediny sme zopár rýb odovzdali pani domácej, aby ich pripravila na obed a zvyšok sme potom ukladali do veľkých plastových sudov, vo vrstvách, medzi ktoré sme pridali štedrú dávku soli. Konzervovanie rýb v tropickom podnebí a v miestach, kde neexistujú mrazničky, si dodnes vyžaduje techniku osvedčenú generáciami miestnych obyvateľov.
Je však treba povedať, že takéto pracné chytanie hadohlavcov je dnes pomerne vzácne v tejto časti Indonézie. Nahradilo ho totiž umelé pestovanie týchto dravých rýb; priamo pred domom rodiny, u ktorej sme bývali, sa nachádzalo viacero veľkých klietok plných mladých hadohlavcov, roztriedených podľa veľkosti. Aj tieto domácky chované ryby však potrebujú nasýtiť, takže vlastne hlavnou činnosťou Udžu Sahovej rodiny nebol lov hadohlavcov, ale skôr chytanie malých rybiek, ktorými sa potom kŕmili domáce hadohlavce. Na tento druh rybolovu sa používajú siete, strategicky natiahnuté na rôznych miestach jazera, kde rybky postupne vplávajú do pasce, z ktorej už nevedia vyjsť. Raz či dvakrát za deň sa pasca vyprázdni a ešte živé rybky sa potom vhadzujú do klietok. Takéto kŕmenie hadohlavcov, to bol tiež unikátny zážitok – bolo fascinujúce vidieť, ako tieto dravé ryby dokážu zlikvidovať sud plný malých rybičiek behom niekoľkých sekúnd!
Kým lov, kŕmenie a konzumácia týchto chutných rýb boli asi najnevšednejšími zážitkami počas nášho 5-dňového pobytu na jazere Sentarum v indonézskej časti Bornea, okolie poskytuje aj iné turistické atrakcie. Jednou z nich bola návšteva dedinky, kde dodnes žijú pôvodní obyvatelia Bornea, Dajakovia, bývalí lovci lebiek bývajúci v početných rodinách v tzv. dlhých domoch (angl. longhouse). Hoci dnes sú Dajakovia väčšinou mierumilovní kresťania a dlhé domy čím ďalej tým vzácnejšie, ich kultúra (hlavne ručná výroba rohožiek, tašiek a iných užitočných predmetov z prírodných materiálov) a jednoduchý spôsob života v prírode stále pretrvávajú. Dopraviť sa k nim však nie je vždy jednoduché – vzdialenosti na Borneu sú obrovské a zohnať rýchly motorový čln na dopravu do odľahlých dedín vyžaduje trpezlivosť a takt.
Jednou “oficiálnou” turistickou atrakciou je národný park Danau Sentarum (dnes bohužiaľ spoplatnený, ale stále veľmi zriedkavo navštevovaný), ktorý pokrýva celé jazero a okolitý dažďový prales. Z kopca uprostred parku, kde sú veľmi dobre udržiavané turistické cestičky a kde je bežné vidieť makaky, je nádherný výhľad na scenériu tejto časti Bornea. Najlepšia časť roka na návštevu je paradoxne obdobie dažďov. Vtedy sa totiž z kopca v národnom parku stáva ostrov a okolitý prales je zaplavený rozliatym jazerom, čo vytvára veľmi zaujímavú mozaiku zelene a vody, atraktívne doplnenú vzdialenými horami. Zážitok je ešte romantickejší počas západu slnka.
Ale asi najpríjemnejšou činnosťou na jazere zostáva tradičné kúpanie sa v príjemne čistej a teplej vode. To bola naša častá zábava – zájsť si na kanoe niekam doprostred jazera, vypnúť motor, skočiť do vody a proste sa tam do sýtosti vyblázniť. Pritom obdivovať okolitú prírodu a nádhernú podvečernú oblohu. Zabudnúť na okolitý svet. Byť bez internetu a televízie, bez zlých správ. Stráviť niekoľko dní medzi zaujímavými ľuďmi, zúčastniť sa ich každodenných aktivít a vychutnať si život v odľahlej časti Bornea. Bol to jednoducho zážitok, na ktorý budeme všetci veľmi dlho spomínať.
(Tento článok bol prečítaný 40 krát.)
Veľmi zaujímavé také zažiť