Ostrov Tristan da Cunha, nachádzajúci sa na 37. stupni južnej zemepisnej šírky a 15. stupni západnej zemepisnej dĺžky, je maličký kus zeme stratený uprostred rozsiahleho Atlantického oceánu, asi na polceste medzi Južnou Afrikou a Južnou Amerikou. Objavil ho v roku 1506 portugalský moreplavec rovnakého mena. Vzdialený a neobývaný ostrov nebol dostatočne zaujímavý pre žiadnu z námorných veľmocí až do roku 1816, kedy Veľká Británia poslala na ostrov vojenskú jednotku. Dôvodom boli obavy, že prívrženci Napoleona Bonaparteho, ktorý bol v tej dobe vo vyhnanstve na “susednom” ostrove Saint Helena, by mohli využiť Tristan ako základňu pre potenciálne oslobodenie populárneho francúzskeho vodcu.
Britská vojenská jednotka zostala na Tristane da Cunha len asi rok, ale po ukončení jej činnosti (anglickým generálom konečne došlo, že pokúsiť sa oslobodiť Napoleona z ostrova vzdialeného 2300 km je dosť nepraktické) požiadal jeden z jej členov, William Glass (pôvodom Škót), o zotrvanie na ostrove a to spolu s manželkou, dvoma deťmi a dvoma slobodnými mužmi. Takto sa začalo trvalé osídľovanie tejto odľahlej časti zemegule. Počas nasledujúceho storočia sa obyvateľstvo Tristanu rozrastalo o rôznych dobrodruhov a stroskotancov lodí z Anglicka, Severnej Ameriky, Holandska a Dánska, ktorí sa tam postupne natrvalo usadzovali. Poslednou zo série usadlíkov boli v roku 1892 dvaja talianski stroskotanci z lode Italia, Repetto a Lavarello, ktorí na dlhý čas uzavreli počet priezvísk na ostrove na sedem a tie prežívajú dodnes.
História Tristanu da Cunha je veľmi dobre zdokumentovaná, takže tu spomeniem len niektoré zaujímavejšie udalosti. V roku 1882 došlo k tragédii známej pod menom “lifeboat disaster” (nešťastie záchranného člna), kedy všetci zdraví muži na ostrove zahynuli pri pokuse dopraviť zásoby z prítomnej lode West Rider na ostrov. Počas operácie sa v rozbúrenom mori čln prevrátil a všetci pasažieri sa utopili. Tristan da Cunha sa takto v mihu oka premenil na “ostrov plačúcich vdov” – z 92 ľudí žijúcich na ostrove po nehode boli len štyria dospelí muži, väčšinou značne pokročilého veku. V nasledujúcich rokoch sa vraj miestne ženy často modlili k bohom, aby im zariadili nové stroskotanie lode pri Tristane, najlepšie plnej mladých a pekných mužov!
Sopečná aktivita v blízkosti jedinej osady na ostrove v roku 1961 spôsobila úplnú evakuáciu obyvateľstva do Anglicka. Britskej vláde, pod ktorú Tristan da Cunha formálne spadá, prišla táto udalosť vhod, pretože v nej videla možnosť, ako sa konečne zbaviť vzdialeného a ekonomicky stratového zámorského územia, ktoré do pokladnice nič neprináša, akurát stojí peniaze. Britskí politici nemali žiadne pochybnosti o tom, že Tristančania si moderné a vyspelé Anglicko zamilujú a že tam bez váhania zostanú natrvalo. Avšak tieto plány im nevyšli. Juhoatlantickým ostrovanom sa vo Veľkej Británii nielenže nepáčilo, boli tam totálne nešťastní. Počasie, choroby, kriminalita a dotieraví novinári – to všetko spôsobilo, že v tajných voľbách medzi 153 dospelými Tristančanmi volili proti návratu na svoj pôvodný ostrov len piati.
Dnes žije na Tristane da Cunha okolo 260 ľudí. Ostrov sa neustále prezentuje ako “najodľahlejšie obývané miesto na svete” a tento fakt bol uznaný aj Guinessovou knihou rekordov v roku 1998. Napokon stačí predložiť čísla. Vyššie som spomenul “susedný” ostrov Saint Helena, ktorý je od Tristanu najbližším osídleným miestom, vzdialeným “skromných” 2334 km. Tá odľahlosť sa ešte prehĺbi, ak si uvedomíme, že medzi Tristanom a Saint Helenou neexistuje žiadna doprava a najbližším miestom, odkiaľ sa dá na Tristan dostať, je juhoafrické Kapské mesto. To je však od Tristanu vzdialené 2800 km, čo je zhruba rovnaká diaľka ako medzi Dublinom a Moskvou! Plavba z Kapského mesta na Tristan trvá šesť dní (ak počasie kooperuje), ale časté búrky a silné západné víchrice zvyknú túto peripetiu ešte viac predĺžiť.
Napriek tomu však miera izolovanosti tohto juhoatlantického ostrova neustále klesá. Satelitná televízia a internet priniesli virtuálne spojenie so svetom. Závod na spracovanie a balenie langúst, ktorý na ostrove postavila jedna juhoafrická firma v 60-tych rokoch, dal Tristančanom zamestnanosť i peniaze – a s nimi aj možnosť cestovania. Miestni mladí, ktorí dosiahnu dobré výsledky počas základnej školy, majú možnosť pokračovať v ďalšom štúdiu mimo ostrova. A hoci je pravda, že jediným fyzickým spojením ostrovanov so svetom je juhoafrická zásobovacia loď Edinburgh, ktorá prichádza na Tristan v priemere každých šesť týždňov, rastúci záujem cudzincov znamená aj stúpajúci počet výletných lodí, ktoré zahrňujú Tristan da Cunha do svojho plavebného itinerára.
V nasledujúcich dvoch článkoch popíšem môj trojdňový pobyt v oblasti ostrova Tristan da Cunha a okolia, vrátane návštevy jedinej osady, Edinburgh of the Seven Seas, a krátkeho pobytu na ostrove Nightingale, počas mojej plavby holandskou loďou MV Plancius v apríli 2016.
(Tento článok bol prečítaný 357 krát.)