Vnútrozemie Novej Guiney, najväčšieho tropického ostrova na svete, bolo ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia bielou plochou na svetovej mape. Prítomnosť vysokých a zdanlivo neprekonateľných hôr viedla k domnienke, že táto časť sveta je neobývaná a k zmene myslenia nedošlo skôr, ako v roku 1930, kedy traja austrálski prospektori zlata, bratia Leahyovci, prekročili vysoké kopce, za ktorými objavili hlboké a úrodné údolia, spolu s vyše miliónom tam žijúcich ľudí. Mnohí z nich boli ľudožrúti, lovci hláv a bojovníci, často neuveriteľne poverčiví. V týchto končinách sa v tej dobe striedali krvavé obrady a duchovné rituály s pestrofarebnými festivalmi a tanečnými sviatkami.
Príchod bielych dobrodruhov a misionárov znamenal postupnú zmenu v živote Papuáncov na novoguinejskej vysočine. Hoci boje a násilnosti sa nepodarilo úplne vykoreniť dodnes, austrálske koloniálne úrady urobili veľa pre to, aby miestnych zaangažovali do mierumilovnejších aktivít, ako napríklad hrania rugby alebo súťaží v tanci. Jeden taký skvelý nápad vyústil v roku 1950 do organizácie kultúrneho predstavenia v meste Mt Hagen (Mt Hagen Cultural Show), ktoré sa od tej doby organizuje každoročne, vždy v auguste. Aj keď spočiatku tieto vystúpenia zvykli viezť k roztržkám a bitkám medzi účastníkmi, dnes je táto udalosť oslavou dlhodobých tradícií papuánskych kmeňov žijúcich v okolitých dedinách.
Napriek exotičnosti a jedinečnosti tohoto podujatia je festival v Mt Hagene turisticky veľmi málo navštevovaný. Prispieva k tomu pomerne zlá reputácia krajiny, neexistujúca turistická infraštruktúra, veľká vzdialenosť, chudoba a kriminalita. Turisti, ktorí sú však ochotní ignorovať tieto (často prehnané) negatíva, sú odmenení naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Ja som si o tomto festivale veľa čítal a konečne sa mi podarilo zúčastniť sa na ňom v auguste 2015, spolu s asi dvoma stovkami iných cudzincov, ktorých podobným spôsobom fascinovali papuánske farby, peria, spev a tance.
Z Port Moresby, hlavného mesta štátu Papua Nová Guinea, je to do Mt Hagenu asi hodina letu. Festival sa koná na rugbyovom ihrisku, ktoré má jednu malú tribúnu, ale návštevníci majú priamy vstup na ihrisko, kde sa môžu voľne miešať s nevšednými skupinami tanečníkov. Vstupné na ihrisko stojí 300 kina (asi 100 €). Na ihrisku sa dá voľne pohybovať a fotiť do sýtosti – krásne vymaľovaní a vyzdobení tanečníci sú veľmi fotogenickí a očividne veľmi pyšní na svoj výzor, dosiahnutie ktorého dalo určite veľa práce. Preto sa veľmi radi nechávajú fotiť – buď sami, alebo aj s prítomnými turistami. A ak prídete zavčasu ráno, tak si môžte tanečníkov pozrieť aj pri tom, ako sa maľujú a pripravujú na predstavenie, čo je zážitok sám o sebe.
Vystúpenia sa konajú dva dni, v sobotu a nedeľu, asi od deviatej ráno do tretej poobede. Skupina za skupinou sa postupne tancom, spevom a hudbou presúva na ihrisko, kde si vždy nájde miesto a kde sa potom pustí do svojho vystúpenia. Tanec, spev a hudba sú tu však na rozdiel napríklad od polynézskych ostrovov až druhoradé, pretože hlavná pozornosť sa venuje telesnej výzdobe. Papuánci tradične dokázali z prírodných materiálov vyrobiť rôzne farby a tie si potom bohate aplikovali na tváre a telá počas svojich nevšedných obradov. Prítomnosť veľkého množstva pestrofarebných papagájov a endemických rajok (birds of paradise) na ostrove zase spôsobila, že ľudia tu vlastnia dlhé a krásne vtáčie peria, ktoré si cenia, uchovávajú, vymieňajú a dedia ako drahokamy. Byť v takomto prostredí a vidieť tie farby a peria na telách mužov, žien a detí, to je naozaj zážitok na celý život!
Dediny v okolí Mt Hagenu sú známe hlavne farbami a perím, ale Papuánci, ktorí prišli na slávnosť z väčších diaľok, mali často svoje vlastné formy maľovania a výstroja. Veľmi známi sú napríklad “mudmen” z oblastí okolo mesta Goroka, ktorí majú strašidelné masky vyrobené z blata. Legenda hovorí o prehranej bitke kmeňa, členovia ktorého sa pred nepriateľom schovali do blatistého močiara. Keď sa odtiaľ vynorili a keď im to množstvo blata na telách uschlo, tak vyzerali naozaj hrôzostrašne, čím vyľakali nepriateľa, ktorí potom zbabelo utiekol!
Ďalšou nevšednou skupinou boli takzvaní “skeleton men”, skoro úplne nahí muži namaľovaní na čierno s pridanými bielymi čiarami v podobe ľudskej kostry. Stretnúť takto pomaľovaného človeka v noci v pralese by nepochybne nahnalo strach aj menej poverčivným ľudom, než sú Papuánci!
Ak už spomínam rôzne tradície, tak nesmiem zabudnúť na slávnych “wigmen” z kmeňa Huli, ktorí žijú v okolí mestečka Tari. Huliovia tradične vyrábali parochne z naozajstných ľudských vlasov, vždy z mladých a ešte sexom “nepoškvrnených” chlapcov, ktorí si nechali rásť vlasy, bez strihania a umývania, počas dlhých 18tich mesiacov. Z týchto vlasov sa potom vyrábali krásne parochne, ktoré sa bohate zdobili farebnými pierkami vtákov. Počas prvých pár rokov festivalu v Mt Hagene, keď sa ešte udeľovali ceny, Huliovia často vyhrávali, čo spôsobovalo roztržky, takže organizátori neskôr súťaž radšej zrušili. Dnes sa ceny rozdeľujú rovnomerne medzi všetkých účastníkov.
Okrem samotných tancov sa v areále ihriska nachádza aj malá tržnica, kde miestni umelci predávajú svoje diela. Krásne vyzdobené drevené sošky a masky, náhrdelníky a náramky, ale aj naozaj exotické predmety, ako napríklad “penis gourds” (držiaky na penis) či “bilum bags” (pletené tašky) sú k dispozícii za veľmi prijateľné ceny – hlavne na konci druhého dňa festivalu, keď sa obchodníci zbavujú posledných artiklov. No a v okolí ihriska je obrovské množstvo malých stánkov, kde sa predávajú miestne produkty – od rôznych druhov banánov a nepražených búrskych orieškov až po betel, ktorý v tomto štáte žuje naozaj každý – pekne zmiešaný s kvetom horčice a rozdrveným vápnikom z korálov!
(Tento článok bol prečítaný 264 krát.)