Už tretiu noc nespím. Nasťahovali sa ku mne nevítaní hostia. Neplatia nájom, sú hluční a sú škaredí (pekne povedané). Bude ich asi dosť. Celá perepuťa. Aj keď doteraz som videla len jedného z nich. Alfréda. 4 cm na dĺžku a 2 cm na šírku.
Neverím totiž, že taký hluk dokáže narobiť len jeden Alfréd. Musí ich byť horda. Kde? Asi v nejakej zo škatúľ pod stolom. Banda hnedých, ploských, tvrdých a bleskurýchlych švábov. Bojím sa ich. Bojím sa nadvihnúť vrchnák tých škatúľ. Bože, to je na infarkt…
Sú dve hodiny ráno. Zobudil ma silný šuchot. Zapla som svetlo a načapala som Alfréda medzi vecami na stole. Migal odtiaľ, až sa prášilo. Skryl sa v zákutiach izby. Alfréd je škaredý, je odporný. Meno som mu dala preto, aby mi bol milší. Vraj, keď veci pomenujeme, tak sa ich menej bojíme… Chcela som si z neznámeho švába, urobiť milšie domáce zvieratko švábika Alfréda. Hmm…
Volám mame cez Skype, lebo neviem, čo mám robiť, potrebujem sa rozptýliť, zahnať paniku. „Neviem spať. Mám šváby,“ sťažujem sa jej cez virtuálnu sieť. „To je lepšie ako vši,“ rozveseľuje ma. Najprv vážne riešime situáciu, rozoberáme bojovú stratégiu, zvažujeme, ktoré zbrane nasadím do prvej frontovej línie. Ale keďže sú 3 hodiny ráno a nič z toho použiť nemôžem, pokračujeme nevážne, zosmiešňujeme Alfréda, vravíme, že vlastne ani nie je taký škaredý, vymýšľame jeho story. Napätie opadá, stuhnuté svaly sa mi uvoľňujú. Rozmýšľam, je to kvôli rozprávaniu, alebo preto, že ho nepočujem? Asi oboje. Asi išiel spať aj s celou svojou rodinkou. Uf, tak idem spať aj ja, veď ráno vstávam do školy a nechcem sa zase cítiť ako vyžmýkaný citrón. Končím so skypom a zhasínam svetlo.
Sú štyri hodiny ráno. Nespím. Počujem tresk niečoho, čo spadlo. To asi spadol Alfréd. Z koša sa ozýva taký šuchot papiera, ako keby som v ňom mala potkana a nie Alfréda. Len neviem, koľkých Alfrédov tam mám. Zapaľujem svetlo, bojazlivo sa pozerám okolo seba. Ten kôš. Tam sú! Ako ho vyniesť, dofrasa… Čo keď na mňa vylezú. Zbieram odvahu. Znovu zbieram odvahu. Odhodlávam sa… Ten kôš je určite plný hnusných švábov. Znovu sa odhodlávam… A teraz už naozaj… Vyskočím, schytím kôš a rýchlo, čo mi sily stačia, ho vynesiem pred dvere izby. Dlhšie ho v ruke neudržím. Hurá, zvládla som to.
Volám mame. „Zajtra si povysávam za stolom, bojím sa, že tam nájdem hniezdo. Sú veľké a strašne rýchle, neznášam ich a ešte som si na nich nezvykla,“ zvestujem ďalej. „Tak hlasno šuchocú, ako myšky v útulku. Lenže myšky sú na rozdiel od nich zlaté,“ pripomenula som svoje spanie v jednej z miestností v košickom útulku. Mama zase húta čo so švábmi. „Ja by som zašla za majiteľkou šerhauzu, nech dačo s tým švábom robí.“ Rozosmiala ma: „Ona ho nechytí.“ :D. Uvolnila som sa, je už 5,30, musím doskypeovať, aby som ešte niečo dospala, lebo o 8 hodine musím byť v školskej lavici.
Toto moje trojdňové bezsenné story s Alfrédom skončilo, napriek udatným predsavzatiam, absenciou v škole. Oči som otvorila až okolo 11 hodine. Namiesto do Kaplánu som si to namierila do prvého obchoďáku a nakúpila poriadnu chemickú muníciu. Prichystala som sa na III. svetovú. Som za svetový mier, ale čo je veľa, je veľa…
O šváboch píšem aj v tomto článku.
Môj bojový arzenál. Obchody v Austrálii sú proti švábom výborne vybavené.
(Tento článok bol prečítaný 237 krát.)