Prepadá ma zúfalstvo. Som druhý deň v novom sharehouse a opäť problém. V tomto ma nestraší jeho majiteľ, ale obrovské šváby. Dnes ráno som sa jedného dotkla pri vyberaní nutely z kuchynskej skrinky. Vydesil ma na smrť!
Doslova. Ja sa tých tvrdých ploských tvorov s dlhými tykadlami nesmierne štítim. Viem, že ako zvieratkárka a budúca biologička by som nemala, ale zatiaľ je to tak. Sú mi jednoducho strašne odporní, viac ako pavúky.
Dnes ráno som si v harmonickom rozpoložení vyberala zo skrinky v kuchyni nutelu a na vrchnáku sedela tá obrovská hrdzavohnedá príšera. A dotkla sa môjho prsta. Vyľakalo ma to tak, že som rada, že žijem. Chvíľu sme pozerali na seba, myslím si, že ja som z nej mala väčší des ako ona zo mňa. Šváb sa spamätal skôr a pokiaľ som v panike stihla porozmýšľať čo mám schmatnúť, aby som ukončila jeho prítomnosť na mojich veciach, utiekol, ani neviem kde.
Už som si pomaly zvykla na menšie druhy, na ktoré som natrafila v predchádzajúcich ubytovaniach, ale na tie obrovitánske 5 centimetrové si asi nezvyknem. Mám z nich fóbiu. Oni, keď vás zbadajú, tak na chvíľu zamrznú (asi od strachu), pri tom sa im skúmavo hýbu tie ich dlhé tykadlá na hlave a potom sa nevypočítateľne a veľmi rýchlo rozbehnú. A najhoršie je, že chvíľami strácajú orientáciu a v tej svojej panike mieria aj na vás. Ach…
Prvú skúsenosť s veľkou čiernou príšerou som mala v noci na wécku vo svojom prvom austrálskom “domove”. Zapla som svetlo a na dlážke predo mnou na mňa niekoľko sekúnd nehybne civelo monštrum a mihalo tými svojimi dlhočíznymi tykadlami. Potom sa spamätalo a rozbehlo sa k mojim nohám. Raz k jednej, raz k druhej. Podskakovala som tam splašene, pokiaľ šváb našiel ten správny smer a zmizol. Odvtedy som chodila po dome zásadne v šľapkách, aj v noci na WC. Toto stretnutie však nebolo také desivé ako dnešné. Asi preto, lebo dnes bolo nielen nečakané, ale aj fyzické.
Teraz neviem čo robiť ďalej. Sťahovať sa mi už znovu naozaj nechce.
O šváboch píšem aj v tomto článku.
(Tento článok bol prečítaný 185 krát.)