Po necelom jedno-hodinovom lete malým súkromným lietadlom sme pristáli na mäkkom trávniku lúky, vysekanej uprostred džungle práve pre účely návštev občasných turistov. Tento úzky pás zelenej pristávacej dráhy by sa len ťažko dal nazvať letiskom, ale pravdou je, že Karawari airstrip je oficiálne zaregistrovaný u Medzinárodného združenia leteckých dopravcov a má, ako hociktoré iné letisko, aj svoju trojpísmenovú skratku – KRJ. Ale tým zrejme jeho podobnosť s inými svetovými letiskami končí. Chýbala tam nielen letištná budova, ale aj bezpečnostné oplotenie, čo ihneď využil veľký kŕdeľ úplne nahých detí, ktoré pribehli priamo na pristávaciu dráhu a zvedavo si nás obzerali. Nachádzali sme v dažďovom pralese na brehu rieky Karawari, v severozápadnej časti štátu Papua Nová Guinea.
Práve táto pristávacia dráha bola štartovacím bodom našej štvordňovej plavby po riekach provincie východného Sepiku – Karawari, Krosmeri a samotného Sepiku. Cieľom bolo nielen obdivovať bohatú tropickú flóru a faunu, ale tiež navštíviť čo najviac dedín, kde žijú tradičné papuánske kmene a zoznámiť sa s ich kultúrou, spôsobom života, zvykmi, festivalmi či obradmi.
Našou prvou zastávkou bola dedina Manjamai, asi 14 kilometrov po prúde rieky Karawari. Tu nás čakala ukážka tradičného rybolovu, ktorým sa zaoberajú hlavne ženy a deti. Pekne vymaľované papuánky, s perím a inými výzdobami vo vlasoch a oblečenými v sukniach vyrobených z prírodných materiálov, nám predstavili svoje schopnosti zabezpečiť rodinu čerstvou rybacinou. Na niektorých člnoch sme videli aj oheň, ktorý slúžil jednak na odpudenie dotieravých komárov, ale tiež na upečenie čerstvo chytených rýb. Okrem čerstých sa hodne konzumujú aj údené – neskôr sme v dedine videli aj údiareň.
Okrem každodenného rybolovu panuje v týchto dedinách tradícia tzv. “rybacích táborov” (fishing camps). Toto sú dočasne postavené stanoviská na miestach vzdialených od dedín aj niekoľko desiatok kilometrov, kde je väčšia pravedodobnosť hojného výskytu rýb. Do týchto táborov chodia výlučne muži a tí tam trávia aj niekoľko mesiacov lovením a údením rýb. My sme v jednom takomto tábore strávili odpoludnie prvého dňa. Večer nás potom čakala prvá večera a noc na lodi Sepik Spirit, plavidla možno už trochu staršieho a pomerne hlučného, ale príjemný chlad v klimatizovaných priestoroch, po celodennom pobyte v horúcom a vlhkom prostredí tropického pralesa, sme privítali všetci.
Noc sme strávili na mieste, kde sa Karawari vlieva do rieky Krosmeri, takže na druhý deň sme pokračovali v plavbe po prúde novej rieky. Našou prvou zastávkou bola dedina Mindibit, kde sme navštívili základnú školu (jednu z veľmi malého počtu škôl v tejto odľahlej časti štátu, v ktorom školská dochádzka dodnes nie je povinná) a tiež dielňu miestnych umelcov, ktorí dokázali z dreva a iných prírodných materiálov vyrezať často neuveriteľné diela (dnes už síce používajú kovové sekery, nože a dláta, ale nie je to tak dávno, kedy sa ich zbierka nástrojov skladala z ostrých kameňov či kostí zvierat). Najviac nás však asi prekvapil podnikateľský druh jedného obyvateľa dediny, ktorý vo svojom obchode, zďaleka najväčšom, aký sme videli počas týchto štyroch dní, vystavoval obrovskú zbierku umeleckých diel.
V odpoludňajších hodinách sme sa konečne dopravili na slávny Sepik, najväčšiu rieku na ostrove Nová Guinea. Vydali sme sa proti prúdu rieky, kde sme mali možnosť pobudnúť v dedine Kaminimbit. Tu nám boli predstavené každodenné aktivity obyvateľov – u mužov to boli diskusie okolo záležitostí dediny v tzv. dome mužov (man’s house), kde majú ženy zakázaný vstup, kým ich polovičky sa v inej časti dediny zaoberali oveľa užitočnejšími vecami, ako napríklad pletením rohožiek. Ale nepochybne najzaujímavejším zážitkom v Kaminimbite bol tzv. tanec posvätnej flauty (sacred flute dance), čo bola klasická ukážka bohatej predstavivosti papuánskych kmeňov z rieky Sepik.
Po návrate na loď Sepik Spirit nás čakal veľmi zaujímavý (a neplánovaný) hon na krokodílov. Boli sme totiž v mieste, kde bol práve aktívny jeden rybársky tábor (Kennedy’s Fish Camp) a aby nebola nuda, tak nás členovia tábora pozvali na lov týchto nevšedných zvierat. Krokodíly samozrejme vedia, že vyliezť z vody cez deň je nebezpečné, takže sa radšej schovajú a hľadať potravu idú až v noci. Čo si už všimli aj ľudia, takže lov na krokodíly taktiež prebieha až po zotmení. Po dvojhodinovom love sme nakoniec chytili jedného malého krokodíla. Lepšie povedané, skoro chytili, lebo nakoniec sa mu podarilo ujsť. Ale v tábore sme mali možnosť vidieť jedno krokodílie mláďa, s ústami zviazanými gumičkou. Papuánci si často ponechajú aj takéhoto mladého krokodílika, ktorého potom kŕmia, až vyrastie a slúži neskôr na mäso a kožu, z ktorej sa vyrába veľa užitočných veci.
Náš tretí deň v oblasti bol asi najzaujímavejší zo všetkých. Vrátili sme sa na rieku Krosmeri, kde sme navštívili dedinu Mumeri a kde nám bol predstavený “tanec víťazstva” (victory dance). Tento tanec je čiste mužská záležitosť, ale keďže to bolo divadlo pre turistov, ženám a dievčatám bolo povolené sa zúčastniť a nakoniec sa tam objavilo viac žien a detí než mužov; všetci boli bohato a zaujímavo oblečení, vymaľovaní a vyzdobení podľa miestnych tradícií.
Ale skutčným vyvrcholením našej plavby po riekach východného Sepiku bola návšteva dediny Kabriman v oblasti zvanej Blackwater Lakes. Keďže sme tam boli v auguste, na konci obdobia sucha, navigácia po miestnych riekach a jazerách bola veľmi komplikovaná vďaka nízkym hladinám vôd, ale nakoniec sa nám podarilo doraziť. A zážitok z tejto dediny sa nedá ani opísať. V Kabrimane sa totiž nachádza “duchovný dom” (spirit house), jeden z veľmi mála zachovaných tradičných papuánskych “kostolov”, kde sa vykonávajú komplikované rituály a ktorý slúži na posvätné účely. Bola to fantastická drevená štruktúra (aj keď sa už do značnej miery rozpadávala), obsahujúca tiež tzv. “krvavé kamene” (blood stones). Ja, ako návštevník, som si tam živo predstavoval komplexné ceremónie, ktoré sa tam diali v časoch, keď “lovenie hláv” (head hunting) a ľudožrútstvo bolo bežnou aktivitou papuánskych kmeňov…
Ďalšou veľkou atrakciou dediny Kabriman boli tzv. crocodile men (myslím, že to nie je potrebné preložiť). To sú muži, ktorí majú svojou pokožku upravenú tak, že sa podobá koži krokodíla. Pre mnohých papuáncov je krokodíl symbolom sily a moci a niet divu, že veľa z nich sa im chce podobať. Táto ľudská krokodília koža sa vyrába tak, že sa pokožka nareže na tenké pásy so žiletkou (kedysi sa to robilo ostrým kameňom!) a pod takto nakrájané kúsky krvavej ľudskej kože sa vloží piesok. Tá bolesť a utrpenie sú pre nás zrejme nepredstaviteľné, ale po niekoľkých mesiacoch utrpenia sa koža zahojí a vytvorí úžasné vzorky, ktoré sa trochu podobajú koži krokodíla.
Po tejto nezabudnuteľnej návšteve dediny Kabriman sme sa vrátili na loď, ktorá nás počas noci dopravila proti prúdu rieky Karawari až kam sa dalo v tejto fáze roka a kde sme ráno pokračovali v našom malom jet boat až ku Karawari Lodge. Tam sme strávili poslednú noc vo východnom Sepiku. Ale než sme túto neuveriteľnú oblasť opustili, tak sme ešte stihli navštíviť dve okolité dediny – Kundiman a Tanganimbit. Kundiman bola nezabudnuteľná v mnohých smeroch – napríklad sme sa naučili, koľko dá práce pripraviť raňajky, ktoré sa skladali z palaciniek vyrobených z múky paliem sago (Metroxylon sagu), čo je obrovský strom podobný kokosovníku. Z jeho kmeňa sa s pomocou mužských svalov vyberie dužina, ktorá sa potom spracuje na sago múku. Chutili výborne!
Východný Sepik sme opúšťali na druhý deň ráno (takisto zo zelenej pristávacej dráhy Karawari strip), ale než sme sa ocitli vo vzduchu, tak sme ešte stihli navštíviť dedinu Tanganibit. To bola jediná dedina v tejto časti Sepiku, ktorá dodnes zachováva staré ľudské lebky vo svojom duchovnom dome – a to z čias, keď lov ľudských hláv bol bežnou aktivitou papuánskych kmeňov. Časy, ktoré nám pripadajú ako z iného sveta, ale sú to časy relatívne nedávne…
V malom súkromnom lietadle, ktoré nás viezlo do mesta Tari v provincii Hela, som mal čas rozmýšľať nad zážitkami počas posledných štyroch dní. A čím viac som premýšľal, tým viac som bol presvedčený, že to čo som práve navštívil, bol zrejme najnevšednejší zážitok môjho života. A veľmi veľmi dúfam, že sa tam jedného dňa vrátim – hlavne stále v dobe, než tam vyrastú veže mobilných operátorov a než sa z papuáncov stanú, ako sa stali z väčšiny nás, adikti sociálnych sietí…
(Tento článok bol prečítaný 15 krát.)