Prašná cesta číslo R529 nás pomaly viedla preč z vyše miliónového mesta Goma, do strmých kopcov smerom na severozápad od hlavného mesta provincie Severné Kivu. Trojciferné číslo cesty prezrádzalo, že sa zrejme nebude jednať o krásnu a rýchlu autostrádu a tento predpoklad sa ukázal, ako veľmi pravdivý. Cesty v Konžskej demokratickej republike, i tie “národné” s jednociferným číslom, prestali byť udržované v roku 1960, kedy belgické koloniálne úrady narýchlo opustili tento novo nezávislý štát. Výsledkom je, že pozemná doprava v druhej najväčšej africkej krajine je utrpením nie len pre vodičov a cestujúcich, ale aj pre vozidlá s pohonom na štyri kolesá, ktoré sú mimo veľkých miest nevyhnutné.
Našťastie toto vyše hodinové teriganie sa priemernou rýchlosťou 15 km/h nám bolo čoskoro bohato vykompenzované. Čim viac sme pokračovali v stúpaní, tým častejšie sa v našom okolí objavovali dramatické scenérie vysokých kopcov, strmých svahov a nádherných úrodných dolín, skromne osídlené niekoľkými horskými dedinkami. Perfektne udržiavané zemiakové polia sa striedali s idylickými zelenými pastvinami, po ktorých sa voľne pohybovali početné stáda kráv, oviec či kôz. Nebyť občasných banánových plantáži a maniokových sadov, človek by si myslel, že sa zrazu ocitol vo Švajčiarsku! Vitajte v oblasti zvanej Masisi, horskom regióne tejto veľkej konžskej provincie.
Cieľom našej výpravy bolo horské mestečko Mushaki, presnejšie povedané neďaleký veľkostatok postavený ešte za koloniálnych časov a dnes patriaci dcére bývalého vlastníka, Belgičana, ktorý sa na tomto mieste kedysi usadil spolu s manželkou, Konžankou. Okrem viacerých obytných stavieb patria pod statok aj rozsiahle stajne, veľké množstvo úžitkových zvierat a dokonca aj malé zariadenie na výrobu syrov. Čas obytných priestorov je prenajímaná občasným návštevníkom, hoci na väčší nával turistov sa tu stále čaká. Snáď nemusím ani zdôrazňovať, že my sme boli v ten večer jedinými výletníkmi v tejto časti Konga. Podľa informácií, ktoré sme získali, sa na tomto mieste objavia turisti v priemere tak raz za mesiac!
Odpoludnie sme využili na návštevu okolitých dedín. Tie zďaleka neboli tak prosperujúce, ako veľkostatok Mushaki, ale ľudia boli prívetiví a hrdo nám ukazovali svoje perfektne obrobené pozemky a zelené pastviny. V jednej z dedín sme mali možnosť nahliadnuť do budovy, ktorá slúžila ako kostol; keďže bola nedeľa, sála bola plná ľudí spievajúcich kresťanské piesne v svahilštine – pekne v sprievode gitaristu a asi 8-ročného bubeníka, ktorý s obrovskou vervou bil do bubna, ktorý bol skoro väčší, než on sám. Prítomnosť nečakaných mzungu v dedinách spôsobila obrovskú radosť deťom, ktoré nás s nadšením sprevádzali celé odpoludnie. Viacero dospelým však ani nedeľa nepriniesla oddych a práce na poliach často pokračovali až do neskorého podvečera.
Hoci oblasť Masisi sa nachádza len necelé dva stupne od rovníka, vysoká nadmorská výška (2100 metrov) znamenala, že večer bolo chladno. Našťastie pre obsluhujúci personál v reštaurácii toto nepredstavovalo veľký problém – keď sme totiž prišli na večeru, vo veľkom krbe už veselo horel ohník a z kuchyne bolo cítiť na ražni opečenú baraninu. Tá bola naozaj chutná a dobre zaliata prekvapujúco výborným konžským pivom Simba (Belgičania tu za sebou zanechali rozsiahlu sieť pivovarov, ktoré dodnes chrlia vynikajúce moky). Na druhý deň nás ešte pred raňajkami čakala návšteva stajní a syrovne, po čom nasledovala smutná rozlúčka s krásnym Masisi a krkolomný návrat späť do mesta Goma.
(Tento článok bol prečítaný 49 krát.)