Ostrov Saint Helena, nachádzajúci sa na 15. stupni južnej zemepisnej šírky a 5. stupni západnej zemepisnej dĺžky, bol najvýchodnejším bodom našej plavby po juhoatlantických ostrovoch holandskou loďou MV Plancius. Ostrov objavil v roku 1502 portugalský moreplavec João da Nova. Tento vzácny kus zeme sa ukázal, ako veľmi užitočný pre európske lode plaviace sa do Indie okolo mysu Dobrej nádeje, pretože sa tu mohli zastaviť a nabrať zásoby čerstvej vody. Už 150 rokov po jeho objavení ho začala kolonizovať britská East India Company, ktorá bola vo svojej dobe najväčšou súkromnou spoločnosťou na svete. Počas nasledujúcich niekoľko storočí sa tu postupne usadzovali ľudia – niektorí dobrovoľne, iní už menej.
Medzi tých posledne menovaných patrili hlavne otroci a to nie len z Afriky, ale aj z ďalekých Maledív a Malajzie. Po zrušení otroctva boli zase na ostrov dovezení noví pracovníci z Číny. A počas anglo-búrskej vojny začiatkom 20. storočia tu nechtiac našli domov stovky bielych juhoafrických farmárov, ktorí sem boli dovlečení ako vojenskí väzni a z ktorých tu mnohí aj zomreli v dôsledku rôznych epidémií. Kým väčšina týchto ľudí poznačila tento ostrov tým, že tu zanechala stopy a určite aj potomkov, nepochybne najslávnejším nedobrovoľným obyvateľom Saint Heleny bol francúzsky cisár Napoleon Bonaparte, ktorý tu strávil posledných šesť rokov svojho života.
Tento rodák z Korziky ovplyvnil na prelome 18. a 19. storočia Európu, ako nikto iný. Jeho militantné ťaženie a časté vojenské konflikty po celej Európe a severnej Afrike z neho urobili zloducha zodpovedného za stovky tisíc mŕtvych. Na druhej strane však niet pochýb, že Napoleon zaviedol aj veľa pozitívnych prvkov a to nielen vo Francúzsku, ale aj v okolitých krajinách, vrátane užitočných ústavných zmien a sociálnych reforiem. Za to si vyslúžil obdiv a popularitu u veľkej časti francúzskej verejnosti. Po jednej z prehraných vojen bol európskymi mocnosťami odsúdený do exilu na talianskom ostrove Elba, odkiaľ však po necelom roku ušiel, vrátil sa do Francúzska a spolu s nadšenými prívržencami vyprovokoval známu bitku pri Waterloo.
Tento konflikt znamenal koniec politického a vojenského života Napoleona Bonaparteho. Hrôzostrašný masaker, ktorý pripravil o život 60 tisíc vojakov na oboch stranách a ktorý bol nakoniec poslednou porážkou populárneho francúzskeho vodcu, znamenal, že mu Angličania v roku 1815 našli nové miesto exilu. Tentokrát to však bolo na veľmi odľahlom, izolovanom a ťažko dostupnom mieste – na malom juhoatlantickom ostrove Saint Helena. Unudený, nešťastný a neustále pod dohľadom, Napoleon trávil väčšinu svojho exilového času v dome zvanom Longwood House, kde v roku 1821 ako 51-ročný aj zomrel – oficiálne na rakovinu žalúdka, hoci zvýšená koncentrácia arzeniku v jeho vlasoch dodnes vyvoláva polemiku a konšpiračné teórie.
Časti ostrova, kde sa nachádza Longwood House a hrob Napoleona bol v roku 1857 odkúpený Francúzskom a dodnes sú tieto kúsky zeme francúzskym územím. Pozostatky kontroverzného cisára však už na ostrove nie sú – tie boli v roku 1941, teda 19 rokov po Napoleonovej smrti, prevezené do Paríža a navždy uložené na známom cintoríne Les Invalides. Napriek tomu je ostrov “Sainte-Hélène” stále navštevovaný fanúšikmi napoleonskej histórie. Hrobka, hoci prázdna, sa nachádza v nádhernom údolí obklopenom tropickou flórou a je dostupná návštevníkom po 750-metrovej chôdzi cez les. A zo zrekonštruovaného Longwood House je dnes múzeum, okolo ktorého je krásna záhrada a pred ktorou hrdo vlaje štátna vlajka Francúzskej republiky.
Okrem histórie poskytuje ostrov zriedkavým návštevníkom aj atrakcie prírodného charakteru. Endemický vták zvaný “wirebird” (angl. St Helena plover, Charadrius sanctaehelenae) je často vídaný na viacerých planinách ostrova, kde hniezdi medzi nízkou trávou. Pekný biely vták známy pod menom fairy tern (Gygis alba), je tu prítomný hlavne na strmých útesoch. Avšak najväčšou prírodnou atrakciou ostrova sú očividne delfíny, ktorými sa to v okolitých vodách doslova hemží. Už pri plavbe k ostrovu sme videli viacero veľkých tlúp, kým po zakotvení lode sa ich okolo nás plavili desiatky. Miestna turistická kancelária organizuje lodné výpravy k delfínom, kde garantuje, že ich turisti uvidia v značných počtoch. Okrem troch druhov delfínov – pantropical (Stenella attenuata), bottlenose (Tursiops truncatus) a rough-toothed (Steno bredanensis), sme z lode tiež videli žraloka veľrybieho (angl. whale shark, Rhincodon typus), nežného, planktónom sa živiaceho žraloka, ktorý je považovaný za vôbec najväčšiu rybu na svete.
Pre milovníkov pešej turistiky poskytuje Saint Helena veľa možností, ako si unaviť telo. Výborne udržiavané cestičky v krásnych tropických údoliach, často obklopených dramatickými skaliskami najrôznejších tvarov, sú populárne aj medzi miestnymi. Hlavné mesto Jamestown, vklinené medzi strmými stenami na severe ostrova, ponúka príležitosť prejsť sa medzi zachovalými a farebnými domčekmi pochádzajúcimi z doby gregoriánskej architektúry. Okrem múzea, pošty a historických budov, si tí energetickejší turisti môžu vyskúšať Jacob’s Ladder, 699 schodov vedúcim po strmej stene nad mesto, odkiaľ je nádherný výhľad – hlavne počas odpoludňajšej slnečnej žiary.
Kým Napoleon zanechal na ostrove dôležitú historickú pečať, zhruba 5 tisíc obyvateľov Saint Heleny čaká v najbližších mesiacoch snáď najväčšia revolúcia za posledné dve storočia – otvorenie novovybudovaného letiska. Doteraz bola jedinou pravidelnou formou dopravy na ostrov kráľovská poštová loď RMS St Helena premávajúca každé tri týždne medzi juhoafrickým Kapským mestom a Saint Helenou. Jej éra však tento mesiac definitívne končí. Posledná cesta lode je naplánovaná na apríl, kedy sa bude konať smutná rozlúčka a keď jej služby nahradia moderné lietajúce stroje. Práve počas našej návštevy na ostrove sa tu uskutočnilo historicky vôbec prvé (zatialľ len skúšobné) pristátie veľkého dopravného lietadla. Letisko bude oficiálne otvorené 21. mája 2016 princom Edwardom a o dva dni neskôr bude zahájená pravidelná komerčná linka lietajúca na Saint Helenské letisko, a to z Johannesburgu.
(Tento článok bol prečítaný 199 krát.)